Pripomína mi to situáciu v minulom režime, kedy aparátčici presviedčali o svojej jedinej pravde na sedeniach a konferenciach, vtedajšie médiá im slušne pritakali, ale ľudia si o tom všetkom mysleli svoje. No nehovorili o tom v spoločnosti, iba medzi svojimi blízkymi, aby sa nedostali do problémov. Až štáty z Vyšehradskej štvorky vyjadrili na plné ústa to, čo si mnohí obyvatelia Británie, Nemecka, Francúzska či Švédska mysleli. Masová migračná vlna bez akýchkoľvek usmernení a pravidiel mení charaktery štátov. Preto povedali nie povinným kvótam, a paradoxne – hlas malých bol vypočutý, nabral na váhe a znamenal iskierku nádeje.

 

Aj D. Murray začína vo svojej apokalyptickej knihe až kdesi v polovici naznačovať, že to s Európou nemusí byť až také zlé, že sú predsa východiská a že sa Západ môže oprieť v tomto boji o záchranu symbolicky o Východ. Knihu Zvláštna smrť Európy by si mal prečítať každý. Či už je priaznivcom vítania migrantov v štýle Angely Merkelovej, alebo Roberta Fica, ktorý povedal jasné NIE povinným kvótam. Nespomínam slovenského politika náhodou, pretože ako jediný z našej politickej scény sa objavil práve v tejto knihe, kde ho britský autor cituje dokonca dvakrát. A – čudujsasvete – nie v negatívnom kontexte, ale práve naopak.

 

Vieme doceniť zásadné rozhodnutia našej doby, ktoré môžu ovplyvniť Slovensko v budúcich desaťročiach? Alebo to potrebujeme počuť od zahraničného autora, ktorý kriticky nastavuje zrkadlo vlastnej civilizácii, naznačujúc, že by sa mohla zmeniť takým spôsobom, že nezostane kameň na kameni?