Vnímate všetku tú nespravodlivosť, krivdy, nepodstatné veci, ktoré prehlušujú to, čo je podľa vás pre tento svet prioritné. Pravda je slovo, ktoré stratilo silu, vážnosť, znie ako klišé, bez hlbšieho zmyslu. Každý ho môže vziať do úst a dať mu svojskú príchuť. Takmer bez následkov.

 

Či patríte medzi tých, ktorí sa vzdali a neveria, že zmena príde, alebo ste tí, ktorí vieru nestratili a začali zmenu od seba, chcete alebo nie, máte niečo spoločné. Chcete prežiť, ideálne bez problémov, bolestí, strát, s dostatkom všetkého, čo vás urobí šťastnými. Každý chce prežiť, dostali sme to do vienka, ktorý si nosíme so sebou. Veď sme súčasťou prírody vo všetkej jej komplexnosti, vo všetkých jej prepojeniach. Alebo nie sme?

 

Túto otázku si kladiem čoraz častejšie, najmä, keď si nezakrývam oči pred smutnou a vážnou realitou, ktorá je okolo nás. Lepšie povedané, ktorú sme si vlastnými silami a postojmi vytvorili a veselo v tom pokračujeme ďalej. Vidím, ako málo dnes znamená život. Akú hodnotu prikladáme životu svojmu a akú životu ostatných. Vnímam, ako sme sa vzdialili od svojej podstaty dobra a podpory a máme stále bližšie k sebeckosti a devastácii všetkého, čo by nám akosi prirodzene malo byť blízke. Sme čím ďalej tým viac bytosti plné paradoxov, ktoré veľmi svojsky poňali život a bytie na tejto jedinečnej Planéte Zem. Znie vám to pateticky a ako klišé? Možno, ale prečítajte si to ešte raz a ešte raz, a... Je život samozrejmosť alebo dar? Na ktorom stupienku v hierarchii života sme my, ľudia, a na ktorom všetko „to ostatné“?

 

Keď nám je ťažko, keď sme bez energie, máme potrebu vyraziť do prírody, nadýchať sa čerstvého vzduchu, pokochať sa tou nádherou, nasať pokoj, zrelaxovať, zabudnúť či inšpirovať sa. To, čo nám príroda ponúka, sme pripravení brať bez debaty a naplno. Veď sme si tak silno zvykli brať jej existenciu ako úplnú samozrejmosť. Otázka znie, kde sme sa to vlastne naučili a dokedy si to budeme tak tvrdohlavo myslieť?

 

Rozumieť životu okolo nás nie je iba výsada odborníkov, ktorí pátrajú po hĺbke a odpovediach na komplexné otázky. Som presvedčená a cítim, že je to aj vecou nášho  srdca, úcty, rešpektu a potreby rovnováhy, ktorá nás robí prirodzene naplnenými, šťastnými. Žiaľ, chýba nám ten kľúč – znovu nájsť to spojenie, znovu precítiť vzťah k životu a potrebu ochraňovať to, čo je nášmu srdcu blízke.

 

Skúste teda na chvíľu ignorovať  sociálne siete, médiá, každodenný rozruch okolo všetkého toho diania, ktoré snáď už nemá začiatok, ba ani koniec. Nazrite do seba, opýtajte sa seba, ako sa cítite práve tam, kde ste. Otvorte oči a pozrite sa okolo seba, všade je kus prírody, kus nás, ktorá potrebuje našu pozornosť, naše srdce i rozum. Načúvajme, čo hovorí.