Nazvať Chrisa Harmana iba ekonómom či filozofom a nezmieniť pritom jeho ľavicový aktivizmus, redigovanie časopisov „Medzinárodný socializmus“ a „Socialistický robotník“ či jeho účasť na vedení  britskej Socialistickej robotníckej strany, by bolo vo vzťahu k výsledkom jeho celoživotného úsilia prinajmenšom ochudobňujúce. V úcte k jeho tvorbe si však v súvislosti s našou témou povšimnime bližšie iba poslednú z jeho dvadsiatich troch vydaných kníh. „Zombie kapitalizmus“ je dielom, ktoré vyšlo v roku 2009 v reakcii na globálnu ekonomickú krízu vrcholiacu rok predtým. 

 

Podľa autora sa dalo očakávať, že obdobie ostatnej hospodárskej depresie malo otvoriť oči aj najzarytejším prívržencom myšlienky, že „kapitalizmus, poháňaný neviditeľnou rukou trhu, nemá v reálnom svete alternatívu“, ako kedysi s obľubou hovorila britská premiérka Margaret Thatcherová (1925-2013). Príslušníci ekonomicky decimovanej strednej triedy mali po zahnaní do sociálnej pasce, celkom v súlade s viac ako pol druha storočia formulovanou doktrínou o násilnom vyústení sociálneho pnutia medzi vykorisťovateľmi a vykorisťovanými zatrúbiť na poplach, zohnúť sa po dlažobné kocky a rozvinúť revolučné zástavy. Je určite veľkým šťastím, že sa na uliciach v roku 2008 nebojovalo na barikádach a tam, kde sa ľudia – podobne ako v prípade iniciatívy „99%“ či islandskej „kuchynskej revolúcie“ – predsa len zorganizovali, ku žiadnemu krvavému násiliu nedošlo. Lenže dnes píšeme rok 2019, dvadsať percent Európanov prežíva v štádiu pracujúcej chudoby, slobodný trh sa ocitá v područí korporácií – a tu, div sa svete, žiadne „revolučné masy“ na námestiach. Napriek tomu sa so starým spoločenským poriadkom čosi stalo: „Kapitalizmus ďalej existuje, ale len ako zombie,“ vysvetľuje Chris Harman.

 

Ako sa zdá, k hororovému výjavu slintajúcej, mručiacej, nemysliacej, ale pritom natoľko žijúcej mŕtvoly, aby sa poháňaná mučivým hladom neisto klátila na nohách za ľudským úlovkom, si musíme doplniť aj vrece s peniazmi ozbíjaných obetí. Napriek nechutnosti tohto prirovnania nemôžeme však Harmanovmu postrehu uprieť jasnozrivosť a pozorovací talent. Ale ten, koniec koncov, prejavil už v druhej polovici 19. storočia Karl Marx, keď zistil, že „každá ďalšia ekonomická kríza vedie ku kumulácii čoraz väčšieho majetku u neustále sa zmenšujúceho počtu subjektov.“ A to je tvrdenie, ktoré nielen na prvý pohľad sedí, ale ho navyše začiatkom 20. storočia exaktne dokázal rakúsky ekonóm Rudolf Hilderfing (1877-1941). Na tú smolu však just čosi podobné tvrdil aj Leninov blízky spolupracovník Nikolaj Bucharin (1888-1938), takže nejaký liberálny pravicový kverulant môže v prípade argumentačnej núdze napokon vytiahnuť osvedčené zvolanie: „Hádam sa tu nebudeme odvolávať na nejakých starých boľševikov!“ 

 

No dobre, tak sa o nich nebudeme baviť, dokonca ani o tých posmrtne rehabilitovaných, a namiesto „žijúcich mŕtvych“ si spoločne so sociológom Janom Kellerom (*1955) spomeňme na „ľudí bez zubov“. Tentoraz nemyslíme pacientov s nedostatočnou starostlivosťou o chrup, ale pracujúcich, ktorých príjem presahuje sotva výšku minimálnej mzdy, čo je v pomeroch strednej Európy približne štvrtina zamestnancov: „Keď zaplatia za to najnutnejšie, na nič iné im už nezostanú peniaze, ani na starostlivosť o chrup.“

 

 

„Je to drsná, ale výstižná skratka,“ komentuje slová profesora Kellera český publicista Ondřej Fér (*1978), ktorý popri materiálnej neistote zamestnancov žijúcich od výplaty k výplate, rozpoznáva u nich aj nemožnosť sa z takejto, nie na prvý pohľad viditeľnej núdze vymaniť: „Pracujúca chudoba nemá dostatok prostriedkov na to, aby svojim deťom dokázala poskytnúť vyššie vzdelanie. Chýbajúca školenosť každú ďalšiu generáciu odkazuje k rovnakému životu, aký žije tá predchádzajúca. Zastúpenie tejto spoločenskej triedy v spoločnosti sa bude týmto tempom naďalej zvyšovať. Pokiaľ sa politikom, ktorí sú predĺženými rukami monopolov, podarí udržať ľudí v ilúzii, že ich život je vlastne maximum možného, bude zombie kapitalizmus fungovať. Výkonnosť ekonomiky porastie, ale samotní zombie z toho budú mať iba minimálny úžitok.“

 

 

Myslím, že každému je z toho jasné, prečo je zombie kapitalizmus súčasne aj súmrakom demokracie. S hustnúcou tmou prichádzajú obavy o sociálnu existenciu radových občanov, neveľmi odlišné od atavistického strachu našich predkov každodenne bojujúcich o bytie. Ak patríte k tým, ktorí nad otázkou v názve eseje slovenského ľavicového filozofa Petra Takáča „Tiež hľadáte pred spaním pod posteľou strašidlo komunizmu?“ iba úsmevne mávnete rukou s vysvetlením, že ste na takých bubákov predsa už len veľkí, skúste sa večer zamyslieť nad inou dilemou, tentoraz od toľko citovaného Chrisa Harmana: „Ako dlho vám ešte bude trvať, kým si uvedomíte, že táto forma kapitalizmu je skutočne zombie? Kráča to, chce to žrať, ale nežije to.“