Napriek tvrdeniu antického historika Herodota (*484 pred n. l.), že pyramídy stavalo stotisíc otrokov za neľudských podmienok „ustavične pracujúcich, pokým ich každé tri mesiace nenahradila nová skupina“, teraz vedci zistili, že išlo o slobodných robotníkov. Inak povedané, o staroegyptských štátnych zamestnancov.

 

Keď v deväťdesiatych rokoch minulého storočia viedol americký egyptológ Mark Lehner (*1950) vykopávky v Gíze, objavil juhovýchodne od Veľkej pyramídy dve osady jej staviteľov zo 4. dynastie faraónov (2694-2513 pred n. l.). Prvá mala organickú štruktúru, teda vyrastala postupne, druhá zase obydlia dômyselne organizované do pravouhlého systému ulíc. Ani jedna z nich vonkoncom nevyzerala na tábor nútených prác, naopak množstvo nálezov svedčilo o relatívne spokojnom živote tunajších robotníkov s rodinami. Pohrebisko týchto ľudí, ktorí na stavbách pracovali po celý život sa nachádzalo v blízkosti kráľovskej hrobky a ich pietne uloženie s obetnými darmi dokazuje, že sa nielen za života tešili primeranej úcte. Nástenné maľby vnútri pyramíd občas nesú podpisy pracovných kolektívov s veselými názvami „Priatelia Chufevovi“ či „Opilci od Menkaureho“ (obe mená patria faraónom, staviteľom tunajších pyramíd) a je sotva pravdepodobné, aby sa takýmto rozšafným spôsobom mohol prezentovať niekto iný, ako veselá partia slobodných stavbárov.

 

Egyptológovia z hieroglyfických nápisov dokonca rekonštruovali všedný deň budovateľov pyramíd, pričom musíme mať na pamäti drobné sociálne odlišnosti vyplývajúce z toho, že špecializovaní pracovníci ako kamenári a sochári bývali v tesnej blízkosti stavby, zatiaľ čo sezónni robotníci chodili „na šichtu“ v mesačných turnusoch. Rozpis pracovného dňa podľa moderných vedcov vyzeral pravdepodobne takto:

 

6:00 Remeselník, ktorý so svojou rodinou prebýva v typickom egyptskom príbytku v osade pre zamestnancov vstáva s rodinou za úsvitu, aby spolu s ostatnými členmi domácnosti raňajkoval figy, ďatle a obilné placky. Sezónny robotník je na tom podobne, akurát sa prebúdza v omnoho jednoduchšej nocľahárni, ktorú obýva s viacerými mužmi.

 

7:00 Remeselník sa pripája ku kolegom a vykračujú do kameňolomu alebo na stavenisko, kam dochádzajú už viac ako desaťročie. Ku svojej práci používajú kladivá, medené dláta a vrtáky, ako aj ďalšie, špecializované  nástroje, napríklad k vŕtaniu.

 

10.00 Sezónni robotníci sa lopotia pri ťahaní takmer trojtonového kvádra z kameňolomu na saniach, ktoré sa na piesku a štrku často zadrhávajú. Je to drina, ale pláca, ktorú na konci mesiaca dostanú, umožní ich rodinám slušné živobytie.

 

11:00-13:00 Obedňajšia pauza, pretože so slnkom v nadhlavníku sa na púšti pracovať nedá. Remeselníci i robotníci odpočívajú v tieni s džbánom vody, prípadne trochou vína alebo piva. Na obed dostávajú placky a pečené ryby nachytané v Níle.

 

16:00 S poľavením horúčavy sa na stavbe opäť čulo pracuje. Robotníci ťahajú kvádre po šikmých piesočných rampách nahor, sochári a kamenári sa takisto činia so svojimi nástrojmi.

 

19:00 Remeselník prichádza domov a spoločne s rodinou večeria pečené hovädzie alebo jahňacie so šošovicou a mrkvou. Ako príloha k mäsu nemôže chýbať cesnak a cibuľa. Zatiaľ čo sa vonku stmieva, popíja pivo, rozpráva sa s manželkou alebo sa chvíľu venuje deťom. Potom sa uložia ku spánku, aby nabrali síl do nasledujúceho pracovného dňa. Robotník po večeri a družnej debate pri víne alebo pive takisto zaspáva, pričom si dopraje sen, v ktorom jeho mesačná služba skončí a on sa bude môcť vrátiť do svojej dediny k vlastnej rodine.

 

Ako vidieť, nešlo o žiadne živorenie, ale dômyselný systém organizovania pracovného času. Podľa nápisov a nálezov kuchynských odpadkov medzi troskami robotníckej osady v Gíze vedci dokonca vypočítali, že sa jej obyvatelia tešili značnému apetítu. Denne priemerne zjedli 21 kusov hovädzieho dobytka a 23 oviec od roľníkov oslobodených od platenia daní, keďže sa podieľali na „štátnom projekte“. A pokiaľ nie, ako emancipovaní zamestnanci si neváhali vydobyť svoje pracovné podmienky štrajkom.

 

Tak napríklad v 28. roku vlády faraóna Ramzesa III. (1188-1157 pred n. l.) prepukol v západných Tébach prvý dokumentovaný štrajk v ľudských dejinách. „Skupina robotníkov dnes prekročila hradby mesta,“ stojí v strohom zázname pre nás už anonymného faraónovho byrokrata. „Vyhlásili: Prišli sme sem prinútení hladom a smädom. Nemáme šaty, nemáme olej, ryby a zeleninu. Oznámte to kráľovi, nášmu dobrému vládcovi, oznámte to nášmu náčelníkovi, aby sme dostali, čo potrebujeme na živobytie“.

 

História síce nehovorí ako ten štrajk skončil, zato je známe, že takého mrcha zamestnávateľa, akým bol Ramzes III. o tri roky neskôr pred hnevom pracujúcich napokon neochránili ani hradby a stráže jeho paláca, keďže sa stal obeťou komplotu zosnovaného dámami z jeho početného háremu. Zlé jazyky síce tvrdia, že sa tak stalo kvôli ich nespokojnosti úplne iného druhu, ale to už do nášho príbehu nepatrí.