Vlna kritiky sa zniesla na vládu nielen z dôvodu obsahu, ale i formy, akou vláda – a následne aj parlament – niektoré zmeny v tak zásadnom kódexe, akým je pre zamestnancov Zákonník práce, schválili. Argument predkladateľov, že  kvôli nefungujúcej tripartite nebolo možné návrhy zmien vopred prerokovať so sociálnymi partnermi,  neobstojí z jednoduchého dôvodu. A tým dôvodom je, že legislatívny proces, napriek súčasným anomáliám, ešte vždy zahŕňa štádium medzirezortného pripomienkového konania, v rámci ktorého sa aj odbory vyjadrujú k zámerom a aj k návrhom legislatívnych zmien. Ak by sa tieto návrhy objavili už počas legislatívneho procesu, odbory by k nim zaujali svoje stanovisko, podložené argumentami. Predloženie pozmeňovacieho návrhu koaličným poslancom v 2. čítaní v parlamente je  dôkazom toho, že vláda v skutočnosti o žiadnu diskusiu a dialóg nestála, práve naopak. Využila najslabší moment legislatívneho procesu a ignorujúc odbornú diskusiu, sociálnych partnerov, aj požiadavky Európskej únie schválila zmeny, ktoré narúšajú základy sociálneho štátu. Paradoxne, tieto zmeny svojím hlasom podporila aj poslankyňa M. KAVECKÁ, ktorá stojí na čele odborového združenia sestier a pôrodných asistentiek a prirodzene by sa očakávalo, že bude hájiť záujmy zamestnancov. Novela napokon priniesla niekoľko zmien pracovnoprávnych predpisov, a  - aby som bola korektná – nie všetky budú mať  pre zamestnancov iba negatívne dôsledky. To, čo je však očividné, je jednoznačná snaha touto novelou oslabiť pozíciu najväčšej organizácie zamestnancov – Konfederácie odborových zväzov SR – v tripartite a oslabiť sektorový sociálny dialóg. Kontroverzne vyznieva aj nový výpovedný dôvod, ktorým má byť od marca dosiahnutie  veku 65 rokov a súčasne veku pre nárok na dôchodok, a to najmä v kontexte rovnako novelizovaného  ustanovenia Zákonníka práce, ktoré umožňuje osobám starším ako 15 rokov vykonávať nielen ľahké, ale akékoľvek pracovné činnosti pre zamestnávateľa. Zavedenie nového  výpovedného dôvodu je zároveň v rozpore s dlhodobo komunikovaným postojom tejto vlády k starnutiu populácie predlžovaním ich participácie na trhu práce a presadzovaním  zvyšovania veku odchodu do dôchodku podľa strednej dĺžky života. Zmena, ktorá má obmedziť pôsobenie tých odborových organizácií na pracovisku, ktoré nemajú členov v pracovnom pomere u zamestnávateľa, je nakoniec miernejšou formou pôvodného zámeru, ktorý by výrazne obmedzil činnosť riadne fungujúcich odborových organizácií aj v rámci nášho zväzu. Napriek tomu je aj táto zmena ustanovenia § 230 Zákonníka práce technicky nepresná a môže viesť k viacerým praktickým problémom s dosahom na fungovanie odborovej organizácie, najmä z dôvodu, že spor o pôsobenie odborovej organizácie má riešiť rozhodca, ktorých je však v oficiálnom zozname iba niekoľko. Ako rýchlo dokážu riešiť vzniknuté spory, a tak  eliminovať pôsobenie špekulatívnych odborov u zamestnávateľov pri takomto nedostatku kapacít, je otázne. Pri výpočte kontroverzných zmien nemôžem opomenúť tú, ktorá sa týka nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. Na jednej strane vláda presadzuje boj proti „čiernej“ práci, zatiaľ čo  novela, paradoxne, prináša predĺženie obdobia, počas ktorého môže podnik na Slovensku využívať prácu alebo službu, poskytovanú prostredníctvom zahraničnej agentúry, nelegálne zamestnanou osobou až 30 dní, namiesto pôvodných 5. Toto je úplný opak toho, čomu sa hovorí potieranie nelegálnej práce. Úplnou čerešničkou na torte je vypustenie všetkých ustanovení zákona o kolektívnom vyjednávaní, ktoré upravovali extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa. Bez akýchkoľvek súvislostí so zámerom novely, bez varovania a hlavne – bez náznaku diskusie. Dokonca ani so súhlasom zamestnávateľa nebude možné kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa rozšíriť, teda vyhlásiť za reprezentatívnu! Akokoľvek sa môžu extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa javiť ako neefektívny nástroj pre svoju právnu, ale aj faktickú nedokonalosť, majú svoj potenciál. Potenciál nielen zvýšiť mieru pokrytia kolektívnymi zmluvami, ale aj reálne zlepšiť pracovné podmienky zamestnancov, vytvoriť predpolie pri zakladaní odborových organizácií a vyjednávaní podnikových kolektívnych zmlúv a, samozrejme, vyrovnávať konkurenčné prostredie v rámci odvetví. Vyžaduje si to iba jediné. Vôľu zapojiť sa do ich vyjednávania,  namiesto snahy za každú cenu sa vyhnúť ich účinkom; tiež inú kultúru vzťahov, aj tých sociálnych; iný spôsob myslenia a zrejme aj iné právne rámce.

Väčšina členských štátov EÚ má možnosť extenzií odvetvových kolektívnych zmlúv upravenú v právnom poriadku, s tým, že niekde sa extenzie využívajú viac, inde menej, v závislosti od miery primárneho pokrytia kolektívnymi zmluvami. Rozširovanie kolektívnych zmlúv nie je ukotvené iba v právnych poriadkoch Talianska, Írska, Malty, Dánska, Švédska a Cypru. Po 4. februári 2021 sa k týmto šiestim krajinám pridáva aj Slovenská republika. Podstatný rozdiel je však v tom, že v týchto šiestich krajinách sa miera pokrytia kolektívnymi zmluvami pohybuje v rozmedzí od 45 % (Írsko) do 89 % (Švédsko), zatiaľ čo na Slovensku dosahovala sotva 25 %. Zrušenie extenzií toto číslo ešte zníži. Európska komisia vo svojom návrhu smernice o dôstojných mzdách v EÚ apeluje na posilňovanie sociálneho dialógu v členských štátoch a sektorového odvetvového vyjednávania. Vo svojom zámere ide ešte ďalej, keď navrhuje, aby v členských štátoch, kde pokrytie kolektívnymi zmluvami nedosahuje minimálne úroveň 70 %, boli vlády povinné prijať akčné plány na posilnenie sociálneho dialógu, najmä toho odvetvového. Sektorové kolektívne vyjednávanie na Slovensku sotva prežíva, a stále čaká na svoju veľkú chvíľu. Pri takomto prístupe vlády a tvorcov politík tohto štátu, sa však od vybudovania silného sociálneho dialógu a silného sektorového vyjednávania vzďaľujeme míľovými krokmi. Dnes už je notoricky známy fakt, že všade tam, kde sa rozvíja celospoločenská diskusia, sociálny dialóg, kolektívne vyjednávanie, skrátka participácia občana na veciach verejných v čo najširšej miere, je oveľa väčšia udržateľnosť a stabilita spoločnosti aj čase ekonomických poklesov a kríz. Deštrukcia sociálneho štátu, jeho atribútov a hodnôt určite nie je cestou k lepším zajtrajškom. Pre bežného človeka určite nie.