Mladším čitateľom sa nezabudnuteľne spája s dobrodružnými románmi „Volanie divočiny“ či „Biely tesák“, tým starším zase aj vďaka trojzväzkovému výberu vydavateľstva Tatran so sociálne ladenými románmi „Martin Eden“, „Železná päta“ či „Morský vlk“. Bývalý nádenník, námorník a zálesák, ktorý to od negramotnosti dotiahol ku sláve jedného z najznámejších autorov svetovej literatúry. Zoznámte sa: Jack London, rozhorlený socialista.  

 

„Nemal som žiadne detstvo,“ spomínal si po rokoch geniálny literárny samouk London, vlastným menom John Griffith Chaney (1876-1916). „Od čias, keď som nepoznal iné volanie, iba volanie svojho žalúdka, keď je to volanie iba najnástojčivejšie: hlad, nič len hlad.“  Už ako malý chlapec drel v továrni na spracovanie juty, kde zarábal na deň sotva tridsať centov. Nebol žiadnym ojedinelým prípadom, keďže v poviedke „Odpadlík“ neskôr popísal osudy mnohých detí, ktoré biednym príjmom prispievali do tak chatrných rodinných rozpočtov. V tom čase maloletým i ženám platili zamestnávatelia žalostne málo, hoci šichta nezriedka trvala až osemnásť hodín.

Ako sedemnásťročný vyplával na more, spočiatku pomáhal loviť tulene v Beringovej úžine, neskôr sa nechával najímať na lode smerujúce cez Tichý oceán do prístavov Ďalekého východu. A opäť to medzi morskými vlkmi nemal od začiatku ľahké: „Starí námorníci ma spočiatku ako mladíka nechceli považovať za seberovného. Robili si zo mňa poskoka. Preto mi neostávalo nič iné, iba hájiť svoje práva päsťami.”       

Po návrate na pevninu získal miesto kuriča v kotolni elektrárne. Za tridsať dolárov do úmoru lopatoval uhlie štrnásť hodín denne s jedným dňom pracovného voľna v mesiaci. „Zrejme to bolo dobré len pre rozvoj môjho intelektu,” spomínal neskôr s trpkým úsmevom. „Svaly mi totiž natoľko zdreveneli, že keď som sa vracal električkou domov, sotva som sa pohol z miesta, lebo všetky sily som nechával v robote.” Napokon sa London od iného kotolníka dozvedel, že bol prijatý namiesto dvoch robotníkov, pričom nedostával plnú mzdu ani jedného.

„Svaly som mal mocné,” vysvetľuje spisovateľ v autobiografickej próze „Čo pre mňa znamená život“. „Kapitalisti z nich žmýkali peniaze a ja zase prostriedky na kúsok chleba. Bol som námorníkom, prístavným robotníkom, tulákom, kosil som trávu, prášil koberce, umýval okná. A nikdy som neužil plody vlastnej roboty. Ale vtedy som sa ešte stále domnieval, že také sú pravidlá hry.”

Aj ďalšie roky jeho života boli poznamenané núdzou a bezcieľnym potĺkaním sa za slušnou prácou, počas ktorého spoznával rôznych vydedencov spoločnosti a nezamestnaných tulákov. Hoci o ideách socializmu vtedy vedel iba máločo, zaprisahal sa, že svoje svaly už nebude viacej predávať. „Všetko bolo tovarom a všetci ľudia boli buď predávajúcimi, alebo kupujúcimi”, dodáva roztrpčený London.

V roku 1894 sa zúčastnil na hladovom pochode vo Washingtone a po zásahu polície sa načas ocitol za mrežami. Akonáhle však vyšiel z väzenia, rozhodol sa nanovo usporiadať svoj život. Nielenže v roku 1895 vstúpil do americkej Socialistickej strany, ale podarilo sa mu dostať aj na strednú školu a rozhodol sa prísť celej veci na kĺb: „Základy budovy našej spoločnosti — tie ma najviac zaujímajú. Tu chcem pracovať, zo všetkých síl tlačiť na páku spolu s ostatnými príslušníkmi inteligencie, nadšencami a uvedomelými robotníkmi a zároveň pozorne sledovať, čo sa deje na horných poschodiach, keď sa už budova nad základmi začne hýbať. Príde deň, keď budeme mať dostatok robotných rúk a pák pre našu vec, aby sme zbúrali celú budovu so všetkou jej hnilobou, nepochovanými mŕtvolami, šialeným egoizmom a špinavým špekulantstvom.”

Tak sa mu dostal do rúk nielen Marxov a Engelsov manifest, ale predovšetkým diela zmierlivých mysliteľov podobného intelektuálneho košiara : Henriho de  Saint-Simona (1760-1825), Francoisa Fouriera (1772-1837) a Pierra Proudhona (1809-1863): „Utopickí socialisti pripravili pôdu pre revolúciu, no neboli schopní nájsť prostriedky, ktorými by sa dala revolúcia do pohybu, aby sa uskutočnilo socialistické štátne zriadenie; uspokojili sa tým, že páni dajú robotníkom socialistické zákony z kresťanskej lásky a dobrej vôle.“

Aj keď boli ich myšlienky pre Londona sympatické, vadilo mu, že v ich snažení dominovala teória nad praxou. Zato po prečítaní Komunistického manifestu si priamo na jeho stránky poznamenal: „Celé dejiny ľudstva sú odpradávna dejinami zápasu medzi vykorisťovateľmi a vykorisťovanými. Dejiny týchto triednych bojov sú práve tak dokladom ekonomického vývoja civilizovanej spoločnosti, ako sú Darwinove štúdie dokladom vývoja človeka z nižších druhov. Zavedením industrializácie a koncentrácie kapitálu sa dospelo k vývojovému štádiu, keď sa vykorisťovaní nemôžu vymaniť spod útlaku vládnucej vrstvy inak, než keď celé ľudské spoločenstvo raz a navždy vykorisťovanie zlikviduje.“

            London sa ďalej politicky angažoval, po eseji „Ako sa zo mňa stal socialista“ zdarma písal pre ľavicovú tlač a vystupoval s verejnými prednáškami, ktoré neskôr zhrnul do kníh  „Triedny boj“ a „Štrajkokaz“.

  1. novembra 1916 spisovateľ predčasne zomrel. ,,Málokto zo stámiliónov príslušníkov mojej generácie mal v živote také šťastie ako ja a napriek tomu, že som si v živote veľa vytrpel, predsa som len toho veľa prežil, veľa videl a veľa precítil,“ napísal nakoniec. Napriek tomu, že chcel ostať večne mladý, alebo – tragicky paradoxne – možno práve preto, rozhodol sa ako štyridsiatnik k dobrovoľnému odchodu z tohto sveta, v ktorom bojoval za ustanovenie spravodlivejšieho spoločenského poriadku. Pri jeho slovách „Nehanbím sa za svoj život. Nech už bol akýkoľvek, bol môj!“ si okrem toho až bolestne uvedomíme pravdu poznania, že nič nemá väčšiu cenu ako právo prežiť si svoj život.

A to dokonca i vtedy, ak na jeho konci nie je to, čo sme si v mladosti vysnívali.