Uvítali by ste možnosť, že by vás zamestnávateľ vozil do práce i z práce, aby ste sa nemuseli trmácať mestskou dopravou? Ocenili by ste, keby ste mali skrátený pracovný týždeň o jeden až dva dni?

Každý zamestnanec by dokázal vymyslieť viacero možností, ako by si mohol uľahčiť svoju prácu. Či už ide o každodennú rutinu alebo o podnetný džob snov. Napriek tomu sa človek neraz cíti nedocenený, preťažovaný, využívaný či nezaplatený. Nespokojnosť zamestnancov sa vinie stáročiami, hoci túžby sa menili dokonca niekedy až z desaťročia na desaťročie.

To, čo sme včera nazývali utópiou sa dnes môže stať predmetom celospoločenskej diskusie a zajtra to môže uzákoniť parlament. Viem, že píšem priveľmi skratkovito a zrýchlene, ale ak sa začítame do knihy Lukáša Perného – Utopisti. Vizionári sveta budúcnosti, tak zisťujeme, že v takom devätnástom storočí pracujúci snívali o niečom, čo dnes zamestnanci berú ako úplnú samozrejmosť.

Áno, na dobré sa rýchlo zvyká a ľahko sa zabúda. Ale kniha plná utopistov hovorí napríklad aj o tom, že hoci nereálne sny sa môžu niekedy zmeniť na realitu. A tiež že by sme nemali rezignovať na vlastné sny, či ide o odborárov, ktorí krôčik po krôčiku zlepšujú postavenie svojich kolegov vďaka kolektívnemu vyjednávaniu, alebo o poistencov, ktorí zmenou poisťovne dávajú na známosť svoju (ne)spokojnosť s poskytovanými zárukami.

Ako píše L. Perný vo svojej inšpiratívnej a pôsobivej knihe, More aj Weitling projektovali víziu šesťhodinového pracovného dňa, Campanella dokonca štvorhodinového – realitou sa stal v 20. storočí osemhodinový pracovný deň. V súčasnosti sa vedú diskusie o 4-dňovom pracovnom týždni... Z toho vyplýva, že paradoxne dielo o histórii sa nemusí týkať len minulosti. A ani kniha o utopistoch nemusí byť len utopistická a nereálna.