218 miliónov maloletých chlapcov a dievčat vypaľuje tehly, zošíva lopty či topánky, vyrába koberce, hrdlačí na stavbách alebo sa trápi v baniach a lomoch. Nájdeme ich nielen v Indii, Pakistane, Číne alebo v rôznych afrických štátoch, kde pomáhajú svojim rodinám prežiť, ale – podobne ako ľudí žijúcich pod hranicou chudoby – dokonca aj v krajinách navonok sa pýšiacich životnou úrovňou. Nie náhodou pápež František už viackrát dôrazne apeloval na medzinárodné spoločenstvo slovami: „Deti majú právo sa hrať, vzdelávať, modliť a rásť vo svojich rodinách. Beda tým, ktorí z nich robia otrokov!“

 

Každý z nás vie, ako vyzerá futbalová lopta. Ak by sme ich za sebou zoradili štyridsať miliónov, pokryli by tretinu zemského rovníka. A práve taká je ich ročná produkcia v továrňach mesta Sialkot vo vyprahnutej krajine severného Pakistanu. Tieto kvalitné, ručne zošité lopty používané ku zápasom na celom svete tu vyrábajú celé rodiny, ktorých príslušníci zarábajú desať centov za kus.

 

Pritom je to naozaj veľká drina. Stehy na lopte je potrebné uťahovať silou, takže ruky nováčikov sú spočiatku niťami rozrezané. Postupne ale koža na dlaniach tvrdne, až je ruka jeden veľký mozoľ a potom môžu zamestnanci pracovať rýchlejšie. Zručný dospelý vyrobí tri lopty za hodinu, čo je pri obvyklej smene tridsať kusov za deň. Mesačná výplata málokedy presahuje šesťdesiat eur, deti však dostávajú omnoho menej, pretože nedokážu tak tvrdo pracovať.

 

Z výpovedí maloletých robotníkov, ktoré sa objavujú v reportážach novinárov z tretieho sveta pritom človeka až bolí srdce. „S rodičmi je nás doma deväť, z toho štyria vyrábame lopty,“ hovorí chlapec, ktorý má jedenásť rokov, ale pracuje, odkedy mal deväť. „V šiestich rokoch som začal chodiť do školy, ale učiteľ tam skoro nikdy nebol, a tak som sa nenaučil ani čítať, ani písať. Až budem veľký, otvorím si stánok s ovocím. A keď začnú pracovať aj moji mladší bratia, budeme si môcť aj niečo ušetriť.“

 

 

V indických, afganských alebo kambodžských tehelniach je práca ešte úmornejšia a bežne v nich zamestnávajú deti od šesť do dvanástich rokov. Do drevených foriem tlačia vlhkú zmes hliny a ílu a keď mazľavá hmota stuhne, vyklopia tehlu do radu na zem a nechajú vyschnúť na slnku. Deti sa lopotia od svitu do mrku, desať až štrnásť hodín denne v závislosti od ročnej doby. Ruky majú vysilené, rozcuchané vlasy zlepené tehelným prachom. Okrem nedele pracujú každý deň, pričom mesačne zarobia sotva tristo rupií, čo je v kurzovom prepočte presne tri eurá a šesťdesiatpäť centov.

 

V dojímavom príbehu, ktorý v roku 2007 priniesol dokumentárny film „Náramky od Kamar“, spoznávame zase jedenásťročnú indickú dievčinku, výrečnú, bezprostrednú... a namáhavo  pracujúcu. Spoločne s matkou a ešte mladšími súrodencami zdobia lacné plastové náramky trblietavými kamienkami. Tie sú pritom také horúce, že sa Kamar pri práci mnohokrát bolestne popáli. To ju však natoľko nezarmucuje ako skutočnosť, že nemôže nasledovať svojich vrstovníkov do školy. Na tú totiž chudobní rodičia nemajú peniaze a bez dcérinej pomoci by sa finančne ani neudržali. Kamar sa však svojho sna o vzdelaní nevzdáva a hoci sa to už z filmu nedozvieme, môžeme si dopriať nádej, že dnes, už ako dospelá žena, predsa len našla lepšiu budúcnosť. 

 

 V rôznych kútoch sveta je to podobne. Deti strácajú svoje detstvo a namiesto toho, aby sa učili a hrali, obrábajú plantáže, tkajú koberce, farbia látky alebo slúžia v zámožných domácnostiach. Tá trocha peňazí, ktoré zarobia je dôležitá pre prežitie ich súrodencov, hoci odborníci z turínskeho Istituto Figle di Maria Ausiliatrice v tejto súvislosti pripomínajú: „To, že detská práca zvyšuje príjem rodiny, je nebezpečný mýtus. Naopak, detská práca už aj tak mizernú životnú úroveň ďalej znižuje. Tam, kde je detská práca najrozšírenejšia, existujú zároveň zástupy nezamestnaných dospelých.“ 

 

 

Riešenie problému zneužívania detskej práce je tak neoddeliteľne spojené so zvládnutím otázky zamestnanosti. Nestačí totiž iba vyhlásiť 12. jún za Svetový deň boja proti detskej práci a prijať príslušné záväzky z legislatívy presadzovanej Medzinárodnou organizáciou práce, ako je Dohovor o právach dieťaťa či Dohoda o zákaze a odstránení najhorších foriem detskej práce. Dôležité je, aby sa v spoločnosti rešpektovalo právo človeka na zamestnanie a jeho slobodnú voľbu, primerané pracovné podmienky a odmenu, ktorá mu zabezpečí živobytie hodné ľudskej dôstojnosti.

Dospelých, práve tak, ako aj ich detí.