V minulosti bolo zvykom pracovať bez časových obmedzení. Spolu so vznikom organizovanej práce v závodoch a továrňach vznikla aj regulovaná dĺžka pracovného času, ktorá je produktom modernej doby. Osemhodinový pracovný čas vznikol spolu so vznikom odborov a v súvislosti s bojom za práva zamestnancov, keďže charakter práce a pracovných vzťahov sa významne zmenil. Na medzinárodnej úrovni sa začala dĺžka pracovného času regulovať prostredníctvom Medzinárodnej organizácie práce, ktorá na svojom prvom zasadnutí Generálnej konferencie Medzinárodnej organizácie práce dňa 28. novembra 1919 schválila ako svoj vôbec prvý dohovor „Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o obmedzení pracovného času na osem hodín denne a štyridsaťosem hodín týždenne v priemyselných podnikoch“, ktorý vstúpil do platnosti 23. júna 1921. Následne sa vytvárali ďalšie dohovory, ktoré rôznym spôsobom ovplyvňovali pracovný čas a jeho vplyv na kvalitu zamestnania. Slovensko ako súčasť Československej republiky malo svoju právnu úpravu ohľadom osemhodinového pracovného času už v roku 1918, a to zákon č. „91/1918 Sb. Zákon ze dne 19. prosince 1918 o 8hodinné době pracovní“. Zákon z roku 1918 už v tom čase upravoval nielen podmienky pracovného času ako takého, ale aj prestávky v práci, prácu nadčas, nočnú prácu a pracovnú pohotovosť, prácu mladistvých zamestnancov, dokonca aj domácu prácu a určoval aj sankcie za porušenie zákona. Prijate zákona a zavedenie osemhodinového pracovného času znamenalo vo väčšine podnikov skrátenie pracovného času, preto zákon určoval, že nesmie byť z tohto dôvodu znížená mzda zamestnanca podľa dĺžky pracovnej doby. Na Slovensku sa podľa odborárov zatiaľ neotvárala téma skracovania pracovného času a úprava sa ponecháva na dohodu medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Najčastejšie sa skracovanie pracovného času upravuje v kolektívnych zmluvách, ale nie je to pravidlom a veľa zamestnávateľov poskytuje benefit v podobe skrátenia pracovného času o 1 hodinu denne, pričom prestávka na obed sa do pracovného času nezarátava. Príkladom dobrej praxe je dlhodobo fungujúca „dohoda o skrátení pracovného času“ v kolektívnych zmluvách vyššieho stupňa pre verejný sektor, pokrývajúce väčšinu zamestnancov verejného sektora, ktorí tak majú vďaka nim skrátený pracovný deň práve o 1 hodinu. (iH)