Zjednodušovanie pohľadov, že keď volím toho a toho, len vtedy som ľavičiar, nuž za takéto čiernobiele videnie by sa nehanbil nejeden moderný liberálny demokrat. Porovnávať sa so zahraničím je v našej slovenskej situácii viac ako komplikované, no mám chuť povedať, že nenáležité. Ľavicu totiž zastupujú britskí labouristi, ako aj škandinávski socialisti, nachádzame medzi jej zástupcami progresívnych i vlasteneckých sociálnych demokratov. Dokonca sa na Slovensku viacerí snažia nahovoriť nám, že aj naša pani prezidentka je ľavičiarka. Citujúc médiá – liberálna ľavičiarka. No neviem, asi by sme si mali na začiatok zjednotiť pojmy. Mali by sme si v rámci našej spoločnosti povedať, čo znamená byť socialistom, ľavičiarom či sociálnym demokratom. Kde sú hranice toho, kedy sa od ľavice vzďaľujeme a kedy nás priťahuje svojou modernou príťažlivosťou. Áno, ísť vľavo patrí k modernému človeku, ak ho trápi sila robotov, ktoré bez náhrady nahrádzajú ľudí vo výrobnom procese. Ale aj k tomu, kto sa neženie len za ziskom, ba dokonca ak nad zisk osobný stavia dobro komunity, spoločnosti či štátu. Som ľavičiar, teda som, premýšľam inšpirovaný Descartom, ale zároveň si uvedomujem, že niekedy je potrebné priamočiaro dopovedať to, čo by niekto hľadal nedopovedané medzi riadkami. Aby bolo jasné, kam patrím, nepotrebujem nato žiadne nálepky, vlajočky či tričká vo vhodnej farbe či odtieni. Ak by sme hľadali v sebe odpovede, kým sme, tak by sme popri vlastných záujmoch mohli nájsť aj záujmy pre dobro iných. Alebo aj nie a potom by v nás prevážilo presvedčenie o silnom individualizme, ktorý našepkáva nejednému človeku, aby sa staral iba o seba, aby zhŕňal iba pre seba, aby videl len seba a nikoho iného. Avšak v takom momente sme už vykročili vpravo. Aké jednoduché, však? Ale život taký jednoznačný nie je. Preto si o sebe niekto dovolí tvrdiť, že síce je hodnotový konzervatívec, ale ekonomický liberál... A potom sa v tom má človek (volič, politológ) vyznať. Len povedať o sebe, že som ľavičiar nestačí. Rovnako ale nestačí iba povedať, že politiku nesledujem, nevnímam, ba dokonca ma nezaujíma. Ale ako žiť v spoločnosti, ktorá by neriešila hodnotové otázky o tom, či má byť viac solidárna alebo elitárska, či má zabezpečiť spravodlivejšie rozdeľovanie alebo uprednostniť záujmy pár jednotlivcov? Úprimne povedané, bolo by to veľmi ťažké najmä pre intelektuála, ktorý neprežíva svoj život len na vegetatívnej úrovni, ale zamýšľa sa hlbšie nad tým, prečo a pre čo vlastne žijeme. Nehovorím, že ľavicový pohľad na život je jediný správny. Ale nemali by sme sa ho vzdávať len preto, aby sme bezohľadne získavali na úkor ostatných. Nie, ani dnes nemáme jasné a jednoznačné odpovede na otázku minimálnych životných potrieb. Mne stačí rozpustná káva, niekto iný ju potrebuje len zo špičkového kávovaru. Bez kávy ani na krok! Ale nie je káva ako káva. A tak je to aj pri životných potrebách. Každý potrebuje to svoje, avšak to neznamená, že by sme sa nemohli snažiť o spravodlivejšie prerozdeľovanie kapitálu. Toho kapitálu, ktorý kritizoval už Karol M., ale aj Ježiš K. a ďalší myslitelia. Paradoxne v prístupe k vylúčeným, odkázaným, utláčaným a vykorisťovaným mali obaja veľmi podobné názory. Len si predstavte, keby sa tí dvaja stretli. Bolo by to medzi nenásytnými kupcami v chráme, alebo skôr v uličkách hanby – hanby vtedajšej spoločnosti, medzi chorými, chudobnými a hladnými? Môžem byť ľavičiarom, ak zarábam viac ako je priemerná mzda v národnom hospodárstve? Nemal by som sa hanbiť, ak bývam vo vlastnom dome, jazdím na aute, nezaťaženom lízingom a nežijem pritom od výplaty k výplate? Ale určite áno, veď byť ľavičiarom neznamená byť na sociálnych dávkach. Aj ľuďom v rôznych pozíciách môže byť srdce poriadne vľavo, ide len o to, aby sme na každom našom pôsobisku zdôrazňovali a bojovali (hoci len slovne) za vyššiu mieru solidarity, za spravodlivosť a ľudskosť. Humanizmus totiž nezačal a neskončil v renesancii, ale je súčasťou našej existencie. Ak ho v sebe potlačíme, zabudneme naň alebo ho ignorujeme, dostávame sa do vôd liberálnych, fašistických alebo inak extrémne orientovaných. Byť vľavo nie je žiadnym extrémom, ak v centre nášho záujmu stojí človek so všetkými jeho potrebami. Nie, nebude ich mať uspokojené, lebo to by išlo už skôr o utópiu. Ale to snaženie, to nám nikto nemôže zakázať a nemalo by nás ani odrádzať, ak by sme neuspeli. Ľavicové hnutia sú tu už celé stáročia a budú, pokiaľ tu bude ľudstvo. Je len na každom z nás si uvedomiť, čím chceme napĺňať svoje životy, ako ich prežiť, kam smerovať. A pokojne môžeme ostať ticho a nikomu nič nevešať na nos. Ale ak nám záleží na civilizácii, spoločnosti, štáte, tak by sme mali prinášať argumenty, lebo ľavica nepotrebuje vyššie rozpočty, výnosnejšie zisky či výkonnejšie ekonomiky. Zmysluplný a hodnotný život sa totiž nemeria ekonomickými ukazovateľmi, HDP a výnosmi. Ak si však toto niekto neuvedomuje, tak zrejme kráča v ústrety pravicovým a liberálnym zajtrajškom. Ale my sociálni demokrati sme skutočnými demokratmi, a preto im nebudeme upierať právo na ich životné omyly. A keď im bude najťažšie, tak im v zmysle humanizmu budeme schopní podať pomocnú ruku. Myslíte si, že by to isté spravili aj vo vzťahu k ľavici?