Nie je ľahké zachovať si chladnú hlavu, o čom svedčia aj mnohé príklady iracionálnych reakcií a správania sa ľudí. Aby sme mohli písať o COVID-e, musíme mať čo možno najlepšie zdroje, ktoré nám môžu poskytnúť slušné východisko na úvahu. Oslovil som v tejto súvislosti môjho priateľa, primára kardiológie, s dotazom. Viete čomu nerozumiem? Radšej necháme zomrieť zopár ľudí na onkologické alebo kardiovaskulárne ochorenie ako jedného na COVID 19, alebo to vidím to zle? Odpovedal mi nasledovne: To je veľmi dobrá otázka. No to je o tom, ako sme na tom materiálno-technicky (na čo máme vybavenie) a na životné a duchovné priority. Aká je hodnota života v terajšej spoločnosti? Život je kategória jedinca alebo spoločnosti ? Čo znamená zachovanie rodu a druhu? Ako chápať Darwina v tejto situácii? Nie je choroba a smrť v súčasnosti prehra a nemali by byť súčasťou kontinuity života? Toľko pán primár.

Ja za seba opakovane tvrdím, že téma zomierania nie je v línii záujmov mocenskej a politickej elity, je ešte stále malo otvorená a nevenuje sa jej priestor a váha, ktorá jej prináleží. Zjavne je to aj preto, že sme súčasťou systému bez hodnôt, ktorý nám vtláčajú do hláv, ale pevne dúfam, že nie všetci sa mu podriadia. V tejto corona kríze podľa môjho názoru pri nás stáli všetci bohovia. Zložitá situácia v našich nemocniciach a v rezorte zdravotníctva si vyžiadali razantné opatrenia od politikov. Aj nový minister zdravotníctva mi napísal: „Ministerskú stoličku som prebral v čase, keď Slovensko zvádza neľahký boj s ochorením COVID -19. Je to skúška, ktorej sa staviam čelom.“ Plne si uvedomujem, že všetky rozhodnutia v danom čase a priestore sú vždy ťažké a bolestivé. Podľa môjho názoru, tak ako v hokeji sa vedia Slováci spojiť, tak ako aj v dávnej histórii zabrali, tak aj teraz zabrali. 

Výborne, ale teraz musíme ísť inou cestou, pretože nám tu veľa ľudí doplatí na coronu. Treba začať riešiť kardiovaskulárny a onkologický program. Aj občania však musia byť partnermi. Prikláňam sa k názoru, že sa nám to bude ľahšie zvládať, ak budeme vedieť „pre-čo“ alebo „pre-koho“ to robíme – na ochranu vlastného zdravia, zdravia blízkych, teda nebrať to ako „nutné zlo“, ale prijať to „za svoje“ a aktívne sa na tom podieľať. Najhoršie je zostávať v pocitoch bezmocnosti, „bez-moci“, akoby sme boli len hračkou v rukách osudu alebo mocných. V našom mikrosvete máme široké pole pôsobnosti. Opäť sa vraciam k pánovi primárovi, ktorý mi napísal: V jednej básni som od švédskeho básnika čítal toto - chodil  po hroboch a každý v hrobe mu povedal životné krédo, a jeden vojak povedal:  „Položiť život za vlasť je najhoršia investícia pre budúcnosť ľudstva“/vlasť vymeniť za vyliečiteľnú chorobu/... Držím palce politikom, ale aj všetkým občanom, aby si našli svoje stratégie, ako to zvládnuť v plnej spokojnosti. Rešpekt, úcta, empatia a citlivosť nám v tom tiež môžu pomôcť.