V rozvojových krajinách sa prvých narodenín nedožije šesť zo stovky dojčiat a osem zo sto prežívajúcich detí následne zomrie ešte v predškolskom veku. Ako je známe, biedne detstvo s nedostatkom jedla, vody, bez slušnej strechy nad hlavou, vzdelania a adekvátnej zdravotnej starostlivosti po stáročia stále pretrváva.

            Kto by si v tejto chvíli nespomenul na satirický pamflet írskeho spisovateľa Jonathana Swifta (1667-1745)? Slávny autor „Gulliverových ciest“ uverejnil v roku 1729 „Skromný návrh, ako zabrániť tomu, aby sa deti chudobných stávali bremenom pre rodičov a vlasť“. Pri každodennej konfrontácii s núdzou spoluobčanov namáčal zúfalý autor pero do žieravého atramentu politickej satiry, aby zaznamenal, že ľudia „považujú za osobitne veľké šťastie byť predaný vo veku jedného roku na jedenie, a tak sa vyhnúť rozličným nešťastiam a útlakom zo strany majiteľa.”

            Literárne majstrovstvo reverenda Swifta ešte aj dnes presviedča o jeho pozorovacom talente, ktorý o to viac týral jeho dušu pohľadmi na nekonečnú chudobu a trápenie zverených farníkov. Citujme z jeho rozsahom neveľkého, ale zato o nič menej pôsobivejšieho pamfletu umiestneného na poprednej priečke Boxallovho zoznamu „Tisíc a jednej knihy, ktoré musíte prečítať skôr ako zomriete“ v preklade  Rastislava Škodu:

            „Smutný pohľad sa naskytá tomu, kto prechádza veľkým mestom alebo cestuje krajinou, keď vidí ulice, cesty a prahy chatrčí plné žobrákov, na ktorých sú zavesené tri, štyri aj šesť detí, všetko to v handrách a obťažujúc okoloidúceho otrčenými dlaňami. Matky miesto toho, aby si čestnou prácou zarábali na živobytie, sú nútené tráviť čas motaním sa po uliciach a žobronením biedneho jedla pre svoje bezbranné dojčatá, z ktorých raz vyrastú zlodeji, lebo nikde nenájdu prácu, opustia svoju drahú vlasť alebo sa kamsi predajú sa do otroctva.  Myslím, že sa s každým zhodnem na konštatovaní, že tento fenomenálny počet detí, visiacich na ramenách, chrbtoch alebo aj pätách matiek, často aj svojich otcov, predstavuje v súčasnom žalostnom stave vlasti veľkú prebytočnú záťaž. Preto ten, čo by vynašiel jednoduchý a lacný spôsob, ako zúčastniť tieto deti na verejnom spoločnom bohatstve, by si zaslúžil taký verejný záujem, že by sa mu postavila socha ako dobrodincovi národa.“

            Medzi riadkami absurdne ladeného textu vyznačujúcom sa charakteristickými vlastnosťami burlesky a paródie cítime citové pohnutie spisovateľa s osudom tých najbiednejších a vnútornú bolesť z bezmocnosti, keďže im napriek túžbe po sociálnej spravodlivosti nedokáže dostatočne pomôcť. A preto zdanlivo cynicky a chladne kalkuluje, ako riešiť odveké problémy chudobných, kedy navrhuje deti po dovŕšení jedného roku používať na prípravu pokrmov, čím by štát ušetril až tri štvrtiny sociálnych výdavkov!

            „Čo sa mňa týka, strávil som veľa rokov intenzívnym rozmýšľaním o tomto kapitálnom probléme, pozorným rozborom rozličných projektov iných mysliteľov, a vždy som tam našiel hrubé chyby vo výpočtoch. Je pravda, že matka môže svoje dieťa vyživiť vlastným mliekom od narodenia počas celého roka skoro bez inej potravy, respektíve s malým doplnkom, ktorého cena nepresahuje dva šilingy; to je suma, ktorú si ľahko opatrí, ak treba, aj žobraním; môže to byť aj protihodnota v odpadkoch zo stolov. A je to práve vek jedného roka, keď sa chcem postarať o tieto deti, takže miesto toho, aby sa stali záťažou pre svojich rodičov alebo pre svoju farnosť, aj tak trpiac nedostatkom chleba a šiat, budú môcť prispieť živiť a čiastočne aj šatiť mnohých.“

            Ak ste pri prvom náznaku autorovho návrhu azda znechutene neodišli a dočítali sa až sem, spoločne chápeme, prečo Swiftovo dielo vyvolalo pobúrenie nielen v jeho dobe. Pri neustálom zaostávaní etiky za technickým pokrokom totiž podvedome cítime, že tu ide aj o problémy našich čias. Dokonca nielen v krajinách tretieho sveta, ale aj v tunajších zemepisných šírkach. Veď posúďme sami:

            „Ako vychovať a ako zaistiť budúcnosť tomuto množstvu mladých ľudí? To je veľmi boľavá otázka, pretože, ako som už povedal, v dnešnej situácii sa všetky navrhované metódy ukazujú nereálne z toho jednoduchého dôvodu, že pre týchto mladých ľudí nemožno nájsť zamestnanie ani v remeslách, ani v poľnohospodárstve; lebo nestaviame nové budovy (aspoň nijaké na vidieku), ani neobrábame pôdu.“

            Nie je nám to azda povedomé? Tam, kde sa my so zmiešanými pocitmi pokúšame vyrovnať so znepokojujúcim tušením, jasný úsudok ľavicového mysliteľa umožňuje uchopiť pálčivú tému v aktuálnych slovenských súvislostiach.

            „Swiftov sarkazmus vyvolal všeobecné pobúrenie malomeštiackych kruhov, ale aj vlnu sympatií voči spisovateľovi, ktorý tak názorne obnažil celý problém,“ píše známy historik a politológ Eduard Chmelár (*1971) vo svojom článku „Našu spoločnosť má vytvárať verejný záujem, nie súkromný zisk“. „Je šokujúce, že za tie tri storočia sa toho v tomto smere veľa nezmenilo. Máme finančných analytikov, ktorí celkom vážne vypočítavajú, ako negatívne by ovplyvnilo ekonomický rast, keby ľudia o hodinu dlhšie oddychovali. Táto mentalita otrokára sa odzrkadľuje v myslení ľudí, ktorých poburujú obedy zdarma pre všetky deti rovnako, ale nepoburovala ich rovná daň (ktorá bola v skutočnosti nerovná) pre robotníka i pre miliardára. Sú to tí istí ľudia, ktorí sa v čase krízy odmietali „uskromniť“ so svojimi lukratívnymi platmi a chceli si ich navýšiť takmer o tisícku, ale dnes ich trápia necelé dve eurá na dieťa. Sú to tí istí ľudia, ktorí nikdy neprotestovali, že dostávajú notebooky zadarmo, štát im platí kancelárie a nevedia, čo je to cestovať v zime nevykúrenými vlakmi o pol štvrtej do práce, lebo im zabezpečujú ešte aj ubytovanie a dopravu. Áno, čuduj sa svete – tí istí poslanci, ktorí majú dopravu vlakom zadarmo, ju závidia školákom a dôchodcom!“

            Ako vidíme, myšlienkový oblúk vedúci naprieč stáročiami, od traktátu pastora Swifta po článok docenta Chmelára, nás jednoznačne, tu a teraz, privádza do slovenskej reality. A tak si v závere musíme položiť tú dôležitú otázku: Máte azda nejaké, nie nevyhnutne skromné, návrhy?