Predstava, že by sme si všetci šetrili na dôchodky v súkromných fondoch, je nereálna práve preto, že nemáme rok nula. Sme tu, rovnako aj ako naši ešte pracujúci rodičia a dôchodkujúci starí rodičia. Za zvrátenosť považujeme predstavu, že by sme žiadali od nich, aby sa láskavo (po)starali sami o seba, pretože vyznávame liberálnu demokraciu a konzumizmus (pozor, nie komunizmus) súčasnosti a teda neplánujeme byť solidárni tak, ako oni boli k svojim predkom.

 

Sme solidárni, žijeme v sociálnom štáte, a preto prispievame tým povestným tretím grošom k tomu, aby sa vyplácali napríklad aj dôchodkové dávky. A nejde o sumu malú. Kým pred desiatimi rokmi išlo o 5,1 milióna eur, v roku 2018 vzrástli na 7,4. Takmer o polovicu, hoci počet samotných poberateľov vzrástol o necelých 10 percent. Znamená to, že rástla výška príspevkov, ktorými štát napĺňa svoju podstatu – pomáhať svojim občanom.

 

Starobné, starobné predčasné, tiež invalidné, ale aj vdovské, vdovecké i sirotské dôchodky. Nemyslíme si, že ide o doplácanie či zbytočné vyhadzovanie, ako sa občas (hoci aj nenápadne) ozýva z liberálnych klávesníc niektorých ľudí, ktorí zabudli na to, že aj oni raz zostarnú, ovdovejú, ochorejú či nebodaj ochrnú, či sa dostanú na okraj sociálnej priepasti, kedy budú veľmi naliehavo volať o pomoc. Len aby sa potom nestalo, že to volanie síce bude počuť, ale nikto im nepodá záchranné koleso, pretože si ľudia pomyslia, že aj toto má vyriešiť trh...