Roman Michelko, politológ

 

Sú výročia, ktoré si pripomíname radi, a sú výročia, ktoré si pripomíname s trpkou príchuťou. To z augusta 1968 patrí do tej druhej kategórie. Invázia „spriatelených armád“ zašliapala jeden sen. Sen o socializme s ľudskou tvárou, sen o tom, že sociálne spravodlivá spoločnosť môže byť demokratická alebo aspoň s prvkami demokracie, otvorenej diskusie, s tlakom a zodpovednosťou na politikov, ktorí vedú národ. Ako vieme, nestalo sa. Nestalo sa tak aj preto, že v praxi bola uplatnená takzvaná Brežnevova doktrína o obmedzenej zvrchovanosti krajín socialistického bloku. No nepodarilo sa to aj preto, lebo sa našli renegáti, karieristi, ľudia bez chrbtovej kosti, ktorí v mene svojej kariéry boli ochotní prevziať lokajskú úlohy a bez škrupúľ napĺňať konsolidačnú politiku normalizačnej garnitúry.

 

Takéto zlomové udalosti sú však niekedy aj potrebné. Naplno sa v nich ukázalo, kto je kto. Previerkové komisie na začiatku sedemdesiatych rokov napĺňajúce do praxe nechválne známe Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ nastavili jasné zrkadlo ľuďom, ktorí boli v previerkových komisiách, ale aj tým, ktorí stáli pred nimi. Lámanie charakterov, odvolávanie svojich pôvodných postojov - to všetko bolo súčasťou obludného mechanizmu, ktorého cieľom bolo lámať charaktery a vytvoriť poslušných znormalizovaných občanov, ktorí sa prestanú zaoberať verejnými vecami a svoje aktivity naplno presunú do svojho privátneho sektora.

 

Ak rozmýšľame o dôsledkoch „bratskej pomoci“ na Slovensku a v Čechách, musíme konštatovať, že u nás bol jej priebeh podstatne miernejší. Vždy nám bol cudzí český mantinelizmus. Aj vďaka Gustávovi Husákovi sa až na malé výnimky normalizačný proces zaobišiel bez politických procesov a proskribovaní zväčša len stratili možnosť pôsobiť vo svojej profesii. Iste, pre spoločnosť to bola obrovská škoda, ak špičkoví novinári pracovali ako murári či v iných disidentských povolaniach, napríklad ako kuriči. Ale aj to sa postupom času menilo. Na Slovensku sa nakoniec približne po desiatich rokoch núteného odmlčania mohli do literatúry vrátiť takmer všetci autori s výnimkou Hany Ponickej.

 

Na záver ostáva otázka. Mal vôbec tento obrodný proces aspoň teoretickú šancu na úspech? Kam až by to nakoniec viedlo? Najmiernejšia predikcia by bola, že by sme sa stali akousi druhou Juhosláviou. Ľuďom by sa umožnilo - by bolo umožnené -  malé súkromné podnikanie, otvorili by sa hranice, naši občania by mohli pracovať ako gastarbeitri v Rakúsku a Nemecku, kedykoľvek by mohli Československo opustiť a kedykoľvek by sa mohli aj vrátiť. Samozrejme, väčšina podnikov by bola vo verejnej držbe, ale podstatne rozvinutejšie by bolo družstevné či komunálne podnikanie. V politickej oblasti by síce bola stále platná vedúca úloha jednej strany, ale pomery v rámci tejto strany by boli podstatne demokratickejšie. Ostali by sme v RVHP, ako aj vo Varšavskej zmluve.

 

Oveľa pravdepodobnejšia by však bola druhá cesta, veľmi podobná tej, ktorou išiel ZSSS – Sovietsky zväz  za čias Gorbačova. Sloboda médií a otvorená verejná diskusia by skôr či neskôr viedla k spochybneniu mocenského monopolu a najprv k polootvoreným a neskôr k otvoreným voľbám, ktoré by pre konzervatívne krídlo komunistickej strany dopadlo veľmi zle. No a potom, ako logický dôsledok tohto procesu, by nastala demontáž direktívneho socializmu a nastolenie pluralitnej demokracie. Samozrejme, so všetkými jej neduhmi a necnosťami.

 

Obrodný proces tak prebehol naše dejiny o dvadsať rokov a pri skôr narodených deťoch to tak býva, že bývajú neduživé. A práve to bol aj osud obrodného procesu z roku 1968.