Pán Takáč, sme v letnom období, kedy ľudia nemôžu cestovať do zahraničia, a tak trávia dovolenky viac na Slovensku. Ale mnohí sa obávajú navštevovať hory kvôli premnoženým medveďom. Aký je váš názor na túto situáciu?


RT: Dovolenka na Slovensku je určite dobrý nápad. Tiež ostávam doma spoznávať ďalšie naše krásy. Som vášnivý cyklista a turista a v tomto duchu sa budú niesť aj moje voľné letné dni. Medvede sú na Slovensku premnožené, to je fakt, ktorý potvrdzujú mnohí odborníci. Tí však dodávajú, že riziko stretu s medveďom je relatívne nízke – najmä ak dodržíte zásady ako nebyť sám a komunikovať navzájom. Medveď o vás jednoducho musí vedieť. A dovolenka v slovenských horách tak môže byť krásna a bezpečná. 

 


Má Slovensko potenciál na intenzívnejší cestovný ruch alebo by sme sa mali vrátiť k tradičnému poľnohospodárstvu?


RT: Tieto dve veci sa podľa mňa nevylučujú. Cestovný ruch je budúcnosť v mnohých regiónoch Slovenska, nemáme iba Tatry a Bojnický zámok. Že sme zaujímavá krajina, zisťujeme stále viac a ak budeme sebavedomí my, bude o naše turistické destinácie záujem zo strany zahraničných turistov. A tradičné poľnohospodárstvo je výzva najmä pre mladých „farmárov“, keď je čoraz väčší dopyt po bio a domácich produktoch. Poznám mnoho mladých, ktorí objavili čaro poľnohospodárstva a prešli k nemu z úplne iných odvetví. Domáce, sezónne produkty sú doslova hitom aj v zdravom životnom štýle, a tak môže v tomto odvetví nájsť uplatnenie množstvo nápadov. No a plus je to aj pre samotnú krajinu, ktorá sa stane pestrejšou.

 


Intenzívna ťažba dreva však prináša aj obmedzenia pre návštevníkov lesa a následne po vyťažení zostáva znivočená krajina. Znamená to, že si nevážime dedičstvo našich predkov? Alebo vnímame prírodu len ako spotrebný materiál?


RT: Nedávno som videl mapu zalesnenia našej krajiny spred sto rokov, a teda veľa stromov tu nebolo… Holé plochy lesníci zalesnili a drevo priebežne spracovali, ďalšie dreviny nasadili a tak ďalej. Započali tradíciu, vďaka ktorej poznáme Slovensko zelené, plné rozmanitých drevín. Zároveň sa rozbehol drevospracovateľský priemysel. Je škoda, že drevo sme začali vyvážať a hotové drevené produkty následne kupujeme zo zahraničia. Topoľčany či Nitrianske Pravno boli „mekkou“ nábytkárstva. Pre tento účel by som drevospracovateľský priemysel nezatracoval, rovnako stavbárčina sa bez dreva nezaobíde. Otázne je plienenie lesov pre „panské huncútstvo“. Všetko však treba vždy zvážiť, pozrieť sa na to v širších súvislostiach a dať si na misky váh plusy a mínusy. Aby aj cestovný ruch mal šancu na rozmach, aby aj bolo kam ísť na výlet, keď sa v hoteli turisti ubytujú. Lebo hotel bez pridanej hodnoty nemá zmysel, to by si mali uvedomiť aj investori, keď chcú „drancovať lesy“ pre svoj podnikateľský zámer.

 


Ste z hornej Nitry, pre ktorú v minulosti bolo dôležité baníctvo. Kam sa uberá v súčasnosti? Majú ľudia pracujúci v tomto sektore nejakú alternatívu, že neprídu prácu, ak sa zavrú jednotlivé bane?


RT: Pod taktovkou Trenčianskeho samosprávneho kraja sa vláda a dotknuté mesta a obce snažia o novú budúcnosť hornej Nitry. Chlapi z bane sú silní, odhodlaní pracovať, majú silné, no veľké ruky. Tie nie sú vhodné na viazanie káblikov, ako si to onehdy predstavovali v strane SaS. Že veď zmodernizujeme železnicu a vlakom sa ľahko dostanú na šichtu do Nitry. V Novákoch, Handlovej a v Prievidzi vznikli centrá, kde sa hľadajú možnosti ďalšieho uplatnenia – najmä mladých baníkov. Tí starší pôjdu priebežne do dôchodku. Bane samotné už viac ako desať rokov tiež hľadajú alternatívu a zároveň využitie kombinácie teplej vody z podzemia a poddolovaného územia, kde sa nedá stavať. V skleníkoch pestujú rajčiny, chovajú ryby – sumčeka afrického. A pracujú tu ľudia z baní, pre ktorých už podzemie nebolo vhodné. V podstate, sú to bane, ktoré sa na transformáciu pripravujú asi najzodpovednejšie a ponúkli aj najviac a najmä reálnych projektov ako ďalej.

 


Čoraz viac sa spomína potravinová sebestačnosť. Je toto téma aj pre sociálnych demokratov?


RT: Táto téma je jedna z najdôležitejších. Máme tu vhodné klimatické podmienky na pestovanie rôznych druhov zeleniny a ovocia, na chov kôz, oviec, hovädzieho aj ošípaných. Koľké krajiny by nám závideli. A my dovážame potraviny zo zahraničia. Veril som, že v rámci Plánu obnovy a odolnosti sa poľnohospodárstvu ujde značná časť financií. Taká, aby sme dokázali pôdohospodárstvo reštartovať, pomôcť chovateľom, pestovateľom a potravinárom, aby nežili v začarovanom úverovom kruhu. Aby investovali do modernizácie, personálnych kapacít, aby bol agrosektor príťažlivý pre mladých ľudí. Avšak zo sľubovanej miliardy sa do slovenského plánu obnovy dostala do agropriečinka jedna veľká nula.   Avizované dotácie sú len slabou náplasťou za premrhanú šancu pre slovenskú potravinovú sebestačnosť.

 


V parlamente ste členom parlamentného výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Čo sa vám na jeho pôde podarilo a naopak, čo považujete za najväčšie nedostatky týchto oblastí?


Spomínaný Plán obnovy a odolnosti je veľkým fiaskom exministra Mičovského z OĽaNO. Darmo sme na parlamentnom výbore apelovali, darmo sme s tým chceli pomôcť, volali sme po diskusii s odborníkmi. Nič sa nekonalo. A to som už opozíciu ministrovi nerobil len ja zo stany Smer-SD. Pridali sa ku mne aj koaliční poslanci za Sme rodina či dokonca SaS. Vlastne všetci, ktorí sa niekedy k pôdohospodárstvu aspoň trochu dostali. Naše slová a výzvy však „najmúdrejší oľano odborníci“ nepočúvali, a tak sa to aj skončilo. Mohol by som byť vysmiaty, že súčasnej vláde sa nedarí… ale nie som. Lebo tu ide o viac ako politické body. Chceli sme byť o krok bližšie k potravinovej sebestačnosti aj bezpečnosti. Ale pre pýchu vládnej OĽaNO sme na úplnom začiatku.