Nezúčastnený divák pritom netuší, či kráčajúci človek ide za konkrétnym cieľom (my v dobe materiálnej ani nepripúšťame iný účel ako presun z bodu A do bodu B). Ani nemusí, možno mu stačí obyčajná chôdza. No je jeho chôdza obyčajná?

 

Svojim putovaním môže dávať odpovede iným, hoci nepotrebuje povedať ani slovo. Môže ísť o jeho poslanie alebo prácu. Áno, aj kráčanie je pre niekoho prácou. Ba pri teológovi Štěpánovi Smolenovi sa mi žiada napísať, že prácou posvätnou. Vybral sa totiž z Česka cez Nemecko do Francúzska. Ale nie diaľkovým klimatizovaným autobusom či luxusným autom. Zobral nohy na plecia, na vlastné plecia, a vykročil do neznáma. O svojej ceste podal hlbokú správu o ľudskej malosti, o chýbajúcich hĺbkach i bezodných prázdnach v knihe Cesta na Západ s podtitulom Po stopách ochočeného Boha.

 

Autor hľadá sám seba, prehodnocuje povolanie do kňazského stavu, a zároveň veľmi bytostne až bolestne mapuje vyprázdnenosť duchovného života v západnej Európe. Spoznáva zapadnuté miesta a odkrýva ich magickosť, pričom koná svoju každodennú prácu len vďaka dobrodincom. Dobrý človek ešte žije, táto pravda sa potvrdila aj pri Š. Smolenovi, ktorý nemal na svoju výpravu veľký rozpočet. Len dobré slovo, poďakovanie a modlitbu. A s nimi prevandroval kus Európy aby sa (i sám seba) presvedčil, že to s našou civilizáciou nie je až také bezútešné, hoci mnoho vonkajších znakov hovorí o opaku.

 

Putovať a pracovať bolo jeho skalopevným presvedčením, za ktorým išiel a pritom došiel za svojou domnelou neláskou, ktorá mu láskavo poodkryla smerovanie jeho ďalšieho pôsobenia. Bez chodenia by sa však nikdy nedostal tak ďaleko, ako sa len človek môže ponoriť, keď odkrýva sám seba. Máte tiež dosť odvahy na výpravu za (seba)spoznávaním? Ak nie, skúste si pomôcť nenápadnou knihou nenápadného pútnika...