Neraz sa pozerám na fotografiu z otvorenia prvého závodu na Orave vybudovaného v povojnovom období. Pozerám do tvárí veľkého zástupu ľudí, starších i mladších, ba i školákov.

Priam ma fascinuje. Snažím sa z pohľadov vyčítať, čo zhromaždeným ľuďom prelietalo v tých chvíľach v mysliach...

Nevídané sa stalo skutočnosťou. Fabrický areál voňajúci novotou, vo vnútri stroje, aké dovtedy nevídali a od predsedu vlády a mnohých ďalších rečníkov počúvali slová o novej budúcnosti. Hovorili o nových domoch, nemocniciach, školách i jasliach.

Dalo sa všetkému veriť, keď dovtedy podobné počúvali len pred voľbami? Potom bývalo rovnako ako predtým, keď kraj vyháňal svojich obyvateľov do cudziny za robotou, keď bieda mala tam svoj domov, keď o priemysle nemohlo byť ani reči.

Človek, ktorý sa dovtedy trápil na malých roliach, alebo v maštáľkach opatroval dobytok, mal nastúpiť osemhodinovú zmenu ku strojom, ktoré mali jeho pričinením chrliť výrobky.

Nebol to už sen. Na niekdajšej pažiti, kde sa ešte nedávno pásavali husi stála ozajstná fabrika, v ktorej nájdu prácu stovky ľudí, budú mať stále zárobky i ináč bude o nich postarané.

Aj tak si veľa z nich myslelo svoje. Nikto nevykrikoval, ako kedysi na predvolebných zhromaždeniach, len počúvali a snažili sa to všetko poukladať si vo svojich hlavách. Ktorýmsi sa to možno podarilo hneď. Pre iných nastával dlhší čas, aby si vo svojich mysliach usporiadali, čo priniesli nové časy.

Boli aj takí, čo sa bránili akýmkoľvek novotám. Báli sa aj takého, že fabrika prinesie pokazenie čistých mravov. Dosť bolo iného, s čím sa ľudia museli vysporiadať, hoci na lepšie by sa malo ľahko privyknúť.

Ubiehali roky. Ľudia prijímali novoty ako samozrejmosť, ba dožadovali sa ďalších.

Čo sa vlastne stalo, že sa dovtedy nikto nesnažil zmeniť zaostalý kraj? Prečo sa pred rokom 1945 nedialo podobné? Prečo sa museli ľudia trápiť, keď sa mohlo dať žiť aj ináč?

Aké myšlienky to boli, čo sa stavali na stranu jednoduchého človeka, mysleli na jeho život?

Odpovedzme si na to sami.