Protestu voči doteraz zaužívaným normám, systému a poriadku. Akýmsi slovenským ekvivalentom tohto procesu, ktorý zaznieva v mladých radoch, je meno Kotleba ako symbol strany protestu, nie vízie rozvratu.
Už pred 5-timi rokmi som zo všetkých strán počúval, že sa blíži koniec sveta. Katastrofické filmy sa predbiehali v predstavách ako to bude asi s fyzickou likvidáciou zeme vyzerať. Čo čert nechcel, nenaplnilo sa. Sme tu, dokonca aj zem je celá. Čo nám asi tak tí Mayovia chceli povedať dátumom 21. december 2012? Možno práve to, že koniec starého sveta (v oblasti cítenia a myslenia), tak ako sme ho poznali, končí a posledné dni sú toho dôkazom. Zmena fungovania spoločnosti, jej princípov a zložiek sa zmenila. Vôľa hľadať neustále niečo nové prerazila aj do politiky. Na sociálnu demokraciu sa zabúda, zostáva v kaviarňach nepopulárnych euroinštitúcií, či na fórach, ktorým bežní ľudia nerozumejú. Nie je prítomná, je metafyzická, a to občan nechce, chce sa strany, spravujúcej jeho život dotýkať ako reálnej prítomnosti.
Definíciu Sociálnej demokracie ako politickej ideológie, ktorá sa usiluje o spoločnosť, v ktorej sú okrem občianskych a politických práv zaručené aj sociálne práva už nechápe. Že dôraz sa kladie na celospoločenské hľadiská, odstránenie hmotnej a sociálnej biedy a iné sociálne hľadiská už vlastne neponíma ako možnosť, ale ako povinnosť štátu, krajiny, únie, či akéhosi vyššieho riadenia spoločnosti. Sociálnosť sa stala samozrejmosťou, a tak občan stratil potrebu v politickom koncepte hľadať stranu s podobnou náplňou. Hľadá manažéra, schopného priviesť ho ešte k vyššiemu blahobytu a blahobyt znamená pre občana sociálnosť, to , že bez pričinenia sa bude mať v spoločnosti dobre. Občan sa spolieha na manažérsky princíp riadenia štátu, v ktorom nič nemusí a manažér pre občana zabezpečí všetko, čo mu je potrebné. V prípade, žeby tomu tak nebolo občan sa sťažuje a keďže manažérsky princíp už funguje, inštitúcie vychádzajú občanovi v ústrety. Či už má, alebo nemá pravdu.
Naviac sociálny demokrat sa dostáva ešte do horšej pozície. Nielen, že si bežný občan poľahky zvykol na vymoženosti, ktoré sociálna demokracia v minulosti priniesla, každého, kto by sa hlásil k sociálnej demokracii, ešte na viac bude považovať za úbožiaka, ktorý sa zaoberá takými prízemnosťami, ktoré sú už v dnešnej modernej dobe samozrejmosťou. A môže byť „úbožiak“ manažérom? Schopným viesť spoločnosť k väčšiemu a väčšiemu blahobytu? No to určite nie, a tak občan hľadá silného, odvážneho manažéra a čaká, že sa bude mať lepšie. Sociálny demokrat nechápe, prečo ho doma iní odmietajú? Nechápe, čo sa to deje.
A tak prichádzajú ani nie strany, ale manažéri a ich „ľudia“- Babiš, Orbán, Macron a ďalší, ktorí „to všetko vytrhnú z biedy“ a konečne sa budeme mať lepšie my - bežní občania. Kult konzumu nás absolútne pohltil a to rovnako politikov ako aj bývalých voličov sociálnej demokracie. Róbert Fico už dávno predbehol dobu, kedy vo svojich začiatkoch zakladal – Tretiu cestu a nie sociálnu demokraciu. Verte, nie ďaleko sú dni, kedy tento názov pribudne k logu ruže. De facto, v reáli sa už napĺňa.

Zvyšky starých Sociálnych demokratov tak už zostávajú len spolu s dymom zo svojich cigariet a fajok v intímnom rozhovore o tom, ako kedysi bolo v sociálnej demokracii dobre a za čo všetko sme bojovali.
Fajčiť dnes nie je moderné, prežije preto sociálna demokracia?????