„Od začiatku ľavicovo orientovaný, veľmi plodný autor historických románov,“ dočítame sa o americkom beletristovi Howardovi Fastovi (1914-2003) v Encyklopédii spisovateľov sveta, ktorú ešte v roku 1987 pre slovenských čitateľov pripravil početný kolektív vydavateľstva Obzor. „Istý čas bola jeho tvorba blízka metóde socialistického realizmu, v roku 1956 však otvorene prešiel do tábora buržoázie a zaujal reakčný postoj.“ Toto hodnotenie však nie je k fenomenálnemu literárnemu nadaniu syna ukrajinského robotníka pravdivé a už vôbec nie spravodlivé. Howard Fast bol až do konca života presvedčeným ľavičiarom, ktorý v roku 1956 nezaujal „reakčný postoj“, ale sa v knihe „Nahý boh“ s odporom odvrátil od zločinov komunizmu.

            „V roku 1932 som robil posla v newyorskej verejnej knižnici,“ spomína budúci spisovateľ na svoje prvé stretnutie s literatúrou. „Bolo to jedno zo série biednych a zle platených miest, ktoré som zastával; už ako jedenásťročný, zahnaný k zárobku krajnou chudobou, som robil kamelota. To, že som za svoju prácu dostával dvadsaťpäť centov na hodinu, je menej dôležité, lebo mojich dvadsaťpäť centov mi bolo vzácnejších nadovšetko, a keď som si kúpil jabĺčka od jedného či druhého z tých tisícov oveľa starších ľudí, ktorí stratili všetky životné úspory a istotu, potom som zrazu pocítil vlastné bohatstvo ako protiklad ich tragédie. Bol som šťastný. Vždy som si našiel prácu za niekoľko dolárov, či už v továrni pri štyridsaťcentovej hodinovej mzde, či pri odhrabávaní snehu, odpratávaní skál alebo ako roznášač.“

            Podobne ako jeho literárny vzor Jack London (1876-1916), musel sa aj Howard Fast vzdať radostí detstva a predčasne zakotviť v dlhých rokoch lopotenia a únavy. Bol jedným z tých drinou zatratených detí, ktoré v čase hospodárskej krízy cestovali zavesené na bočniciach nákladných automobilov za vidinou lepšieho zajtrajška. Tvrdé detstvo ho tak naučilo rozpoznávať odvrátené stránky života:

              „Bol som produktom odkvapových žľabov a predmestských tlúp, lomozných, plošticami popreliezaných železničných bydlísk, horiacich ulíc a nezastavaných miest. Matke som zodpovedný nebol, zomrela už pred rokmi. Otec bol priemyselným robotníkom, často mesiace nezamestnaný, starnúci, chrbát nalomený rokmi železiarskeho robotníka, nádenníka v cínových baniach, vodiča kábelového auta a textilného robotníka.“

            Podľa vlastných slov prešiel všetkými strasťami, ktoré chudoba prináša. Na zanedbaných uliciach proletárskych kolónií ho nielen jeho vrstvovníci bili, ale aj on samotný tĺkol iných. Do toho každodenný zápas o prácu kvôli kusu chleba, tanieru polievky či liekov pre chorého otca – veď aký to už len môže byť život pre mladého, ani nie pätnásťročného chlapca?

„Tak to bolo so mnou v tie roky, keď život bol prácou, chudobou a hladovaním. V newyorskej verejnej knižnici som prečítal policu románov za policou, od A až do Z. Čítal som vedecké knihy, jednu za druhou, policu za policou. Dosť málo z toho, čo som čítal, som vedel pochopiť alebo posúdiť, vedel som iba, že som sa slnil vo veľkom, krásnom, zložitom a utešenom svete, skrývajúcom sa pred mojim obmedzeným zrakom. Skrátka: čítal som všetko a to bola, možno, moja vlastná spása. Čítal som, nie s vkusom, rozoznávaním alebo výberom, ale s jednoduchou a priamou dychtivosťou. Kniha bola kniha, a nerozmýšľal som pritom o nič viac ako smädný človek, keď zočí vodu.“

Láska ku knihám priviedla Howarda Fasta už na prahu dospelosti k túžbe stať sa literátom: „Vedel som, že sa alebo stanem spisovateľom z povolania, alebo zomriem pri pokuse o to.“ A do tohto obdobia sa datujú aj jeho prvé pokusy o vlastnú tvorbu. A opäť, na svoje veľké šťastie, našiel vtedy už osemnásťročný mladík spriaznenú dušu, prvú čitateľku a literárnu mentorku medzi dlhými regálmi knižnej klasiky. A brilantné dielo írskeho dramatika a esejistu Georga Bernarda Shawa (1856-1950) nemohlo pri tom chýbať.

„V knižnici, kde som pracoval, bola vľúdna a vzdelaná knihovníčka ochotná čítať veci, ktoré som napísal, ako ich aj zvážiť a posúdiť. Neraz sa ale čudovala, kde je v tých textoch môj vlastný život a skúsenosť. Vysvetľoval som jej, že môj život a skúsenosti sú vhodné jedine na zabudnutie. Veď, kto by už len písal o takých veciach? Na to mi dala prečítať Shawovu očarujúcu knižku „Sprievodca inteligentnej ženy po socializme“. Prelúskal som ju za noc – a odvtedy mi už Shaw navždy ostal vzorom a učiteľom.“

Ako sa zdá, napriek ťažkému detstvu a mladosti, mal Howard Fast štastie na takéto nasledovaniahodné vzory a nezištných učiteľov. Za svoju literárnu kariéru napísal viac ako sedemdesiat, poväčšinou sociálne ladených románov a niekoľko stovák poviedok, fejtónov, článkov a esejí. S hlbokým záujmom o históriu, úprimným presvedčením o možnosti prispieť k vytvoreniu lepšieho sveta a trvalým, humanistickým posolstvom patria nielen do klenotnice svetovej literatúry, ale sú aj presvedčivým dôkazom o sile tvorivého ducha túžiaceho po sociálnej spravodlivosti.