Engels sa v roku 1842 dostal do Veľkej Británie, keď bol pridelený do manchesterskej pobočky firmy jeho otca Ermen & Engels. Engels sa okrem oficiálnej práce venoval podrobnému skúmaniu mesta, ktoré bolo centrom raného kapitalizmu a zároveň aj chartistov či owenistov. Našiel si milenku, robotníčku, s ktorou sa dostal aj do slumových štvrtí. Takto opísal "Malé Írsko," oblasť Manchestru juhozápadne od Oxford Road:

 

"Masy odpadu, svinstva a hnusnej špiny sa povaľujú medzi kalužami na všetky strany; vzduch otravujú výpary z nich a všetko zahaľuje čierny dym z tuctov továrenských komínov. Hmýri sa tam dav otrhaných žien a detí, špinavých ako sviňa, ktorá ryje v kope svinstva a v kalužiach. Skrátka, celé sídlisko chatrčí ponúka také nenávistné a odpudzujúce divadlo, aké sa sotva dá porovnať s najhorším dvorom v Írsku. Rasa, ktorá býva v týchto polozrúcaných chatrčiach za rozbitými oknami opravenými mastným papierom, za prasknutými dvermi a zhnitými verajami alebo v tmavých, vlhkých pivniciach, v nesmiernej špine a smrade, uzavretá v tejto atmosfére akoby náročky, táto rasa naozaj musela dosiahnuť najnižší stupeň ľudskosti. Toto je dojem a línia myslenia, ku ktorému pozorovateľa núti vonkajší vzhľad tejto štvrte. Ale čo si má človek myslieť, keď počuje, že v každej tejto chatrči, pozostávajúcej najviac z dvoch izieb, pôjdy a možno pivnice, žije priemerne dvadsať ľudí?"

 

Kniha je z veľkej časti založená na oficiálnych štátnych údajoch a štatistikách, ktoré boli dostupné v knižniciach. Ďalej Engels vychádzal aj z osobných postrehov, ktoré som už načrtol vyššie, informácií parlamentnej komisie, správ úradníkov zdravotníctva a novinových článkov. Samotný Engels bol prekvapený, koľko inkriminujúcich dôkazov proti sebe zhromaždili orgány britskej buržoázie.

 

Ponúkam príklad novinovej správy, ktorá informuje o kriminálnom súdnom spore:

 

"Dvoch chlapcov priviedli pred policajný magistrát, lebo hladní ukradli z obchodu a hneď zožrali polouvarenú teľaciu nohu. Magistrát vyšetroval záležitosť ďalej a od policajta získal nasledujúce podrobnosti. Matka oboch chlapcov bola vdova bývalého vojaka, potom policajta, a od manželovej smrti mala veľmi ťažký život... Keď za ňou prišiel policajt, našiel ju doslova schúlenú so šiestimi deťmi v malej zadnej izbe, kde jediný nábytok tvorili dve stoličky s trstinovým strediskom, malý stolík s dvoma zlomenými nohami, prasknutý hrnček a malý tanier. V kozube nebola ani iskra ohňa a v jednom kúte ležalo toľko starých handier, čo by sa zmestili do ženskej zástery, a slúžili rodine ako posteľ."

 

Kniha bola preložená do angličtiny až v roku 1885 a vyšla v mnohých reedíciách. Ozvali sa však aj kritické hlasy. Historici W. O. Henderson a W.H. Chaloner, ktorí stáli za vydaním publikácie z roku 1958, konštatovali, že kniha bola vytvorená na základe neúplných dôkazov.