Na Orave bola veľkým bohatstvom aj tá neúrodná. Platilo to celé dlhé stáročia. Živila väčšinu tamojších obyvateľov. Vedeli, kým ju majú, prežijú aj najhoršie časy. Vzdávali jej preto  veľkú úctu.

Skončila druhá svetová vojna, prišli nové časy. Mali zmeniť dovtedajšie myslenie, aj pohľad na pôdu. Na najlepších oravských zemiach sa miesto životodarnej pšenice mali vyrábať televízory.

Tak rozhodli štátne orgány v záujme lepšieho života zrobeného oravského človeka.

Mohol to hneď pochopiť, keď dovtedy počúval len sľuby a pramálo činov? Vzdať sa toho, čo predkovia počas mnohých rokov nahonobili kúsok po kúsku? Dovoliť nenávratne zničiť pôdu akýmisi výmyslami?

Obyčajný oravský roľník neuveril. Zem si bránil po svojom.

Keď inžinieri začali zameriavať základy pod novú fabriku, konal. Z dediny ako za husitských čias sa náhlili chlapi i ženy s motykami i vidlami, aby ochránili svoje majetky. Za žiadnych okolností nemienili ustúpiť. Keby ich to čokoľvek stálo, zem si pod fabriku nedajú.

Zememerači, aby si zachránili životy, nechali meracie prístroje tam, kde stáli a ozlomkrky utekali. Ešte hodnú chvíľu za sebou počuli krik a nadávky dedinčanov.

Dedina zvíťazila, i keď bolo z toho dlhé vyšetrovanie.

Štátna moc sa nevzdala. Zopakovala pokus v inej dedine, na podobných rovinatých kapustných hradách. Ani tam to nebolo iné.

„Chcete trieť nekonečnú biedu a ponižovanie, alebo žiť ako ľudia?“ pýtali sa funkcionári na stretnutiach s obyvateľmi. Prehovárali ich ako najlepšie vedeli. Roľníci v onej dedine nakoniec súhlasili, aby na ich pôde stál nový závod. Vášne utíchli.

Časy sa menili a myslenie ľudí v nich.

Dnes by nikoho ani nenapadlo vziať do rúk motyky, či vidly proti ľuďom, čo zameriavajú stavby na najúrodnejšej pôde.

Dozreli sme?