Alebo sa mu uráči, a dostanete sa sotva k polovici toho, čo by ste mali legitímne dostať. Raz alebo dvakrát si zahryznete do jazyka a poviete si, že bolo už horšie, a tak vydržíte. Ale čo ak sa to opakuje? Nie, nemusí to byť pravidelne, ale pracujúci človek, ktorý má presne naplánované, čo musí zaplatiť zo svojej mzdy, býva takýmto spôsobom dohnaný do kúta. Neostáva mu nič iné, iba sa brániť. Rozhodne sa obrátiť sa na súd. Ale paradoxne, ak sa chce súdiť o peniaze, ktoré mu dlží jeho zamestnávateľ a neostáva mu napríklad dostatok financií na živobytie, tak by mal – možno z nejakého čarovného mešca – vyčarovať ešte nejakú sumu a zaplatiť si akoby vstupenku na súd.

 

Tieto súdne poplatky sú povinné, a tak sa stáva, že mnoho ľudí, ktorým chýbajú prostriedky, si napokon ani nevymáhajú to, čo im patrí. A na toto sa možno tí nezodpovední zamestnávatelia spoliehajú. Nehádžme všetkých do jedného vreca, ale za odvedenú prácu patrí každému adekvátna mzda. Alebo si tú mzdu nevyplatí aj riaditeľ či konateľ? A potom sa súdi sám so sebou? Podobných prípadov je aj na Slovensku veľa. Neexistujú presné štatistiky, ale aj keby išlo o jediného zamestnanca, ktorý sa nemôže súdiť o vlastné peniaze, pretože mu paradoxne chýbajú, a tak nemôže zaplatiť súdne poplatky, tak ide o nehoráznu nespravodlivosť. 

 

Aktuálna schôdza parlamentu by sa mala zaoberať aj návrhom na oslobodenie od súdnych poplatkov v prípadoch, ak ide o pracovnoprávne spory. Máme chuť zvolať konečne, ale skromne radšej dodávame, že vďakabohu...