Prirodzene ide o fikciu, pretože M. R. Štefánik nežil v časoch Covidu, ale ak by žil, neustúpil by zo svojich hodnôt. On, človek z chudobných pomerov a odkázaný na vlastnú prácu mal po celý život dobrý základ nato, aby rozumel núdznym a utláčaným. Ani lesk francúzskych či talianskych salónov v ňom nedokázal zabiť človečinu. Aj preto sa možno nevykašľal na legionárov odrezaných od nášho sveta. Nemal rád kastovanie ľudí, a hoci dnes už nežijeme v devätnástom storočí, stále sme tlačení mocipánmi k tomu, aby sme len poslúchali. Otázky sú zbytočné. Stačí, že iný generál nám nariadi - dajte sa zaočkovať. A čo tam potom, že predseda strany, ktorá tohto generála nominovala na pozíciu ministra zdravotníctva, otáľa, klame a vyhýba sa očkovaniu. V časoch Štefánika ešte platilo slovo. Dnes však neplatí už nič. Ani slovo generála...