Preto sa rád pozerám z nadhľadu našej existencie aj na drobnosti každodennosti, ale s ľavicovým nádychom. Nie, nejde mi o politiku či politikárčenie. Ako človek, ktorý sa jej venuje už dosť rokov, mám zároveň od nej aj dostatočný odstup, aby som si uvedomoval, že náš život by mal byť aj o niečom inom. Mal by nám ponúkať viac, ako nedeľné rezne a politické šarvátky v priamom prenose.

 

Nepozerám sa koalične, ani sa nechcem tváriť opozične. A po úvode (ktorý musel prísť, ak som sa rozhodol dávať na papier myšlienky a najmä formulovať otázky, na ktoré neexistujú jednostranné ani jednoznačné odpovede) nazrime spoločne vľavo a nemusíme pritom počúvať srdcom, ak nechceme. V slobodnom svete je totiž všetko dovolené. Naozaj však všetko? Nie, veru nie, a tak si naši predkovia začali vytvárať pravidlá. Vznešene nazývané zákony, ktoré by mali najmä uľahčovať život ľuďom. Teda tým, ktorí si vytvorili tento štát, túto republiku, ktorá by sa o nás mala starať.

 

Z pravicového pohľadu by mnohí uvítali, aby sa štát nestaral do ničoho. Nech od nich nič nechce, ale ani oni, teda obyvatelia, by od neho nemali veľa očakávať. Ja to však vidím inak. Nemáme každý deň dobrú náladu, nedarí sa nám stále všetko, na čo siahneme, ba dokonca nás neraz prikvačí choroba alebo stratíme prácu. Som presvedčený o tom, že pomoc by mala prísť zľava, čiže od sociálneho štátu. Pretože ak nie, tak načo ho potom máme? Na ten pravicový svetonázor sa radšej nespoliehajme. Počuli sme toho od nich už viac ako dosť. Napríklad o rušení vlakov zadarmo alebo o uvoľňovaní zákonníka práce...