Ja od našich vodcov často postrádam reálnu a príťažlivú víziu. Energiu si vybíjajú riešením minulosti a spormi s protivníkmi vo vlastnom košiari. A zatiaľ im unikajú stratégie ostatných strán a ich vodcov. Veľké davy sú si vedomé svojej sily, schopnosti strhnúť so sebou aj svoje okolie, ale niekedy až pred priepasťou pri pohľade na padajúce ovce z brala si aj velikáni uvedomia svoj omyl.

 

Samozrejme, že nie je vodca ako vodca. Každý z nich má nejakú, často nedostatočnú víziu, aj to len väčšinou vlastnú a pre seba svojich najbližších. A pritom väčšina túži po vodcovi, ktorému chce veriť. Je to dosť prirodzené, ale aj pohodlné. Väčšinou síce ide o veľké davy, ale to iba úzka skupina ľudí drží moc a ovláda rôznymi technikami nič netušiaci dav, ktorý im odovzdal zodpovednosť a práva, veriac že to s nim myslia dobre.

 

Ako hovorí reformátor Viktor Nižňanský, z logiky veci potom vyplýva, že časom narastajú chyby centralizovaného spravovania, lebo kto musí držať moc a nivelizovať, nedokáže postihnúť rôznorodosť, priania, potreby, túžby, jednotlivých ľudí, obcí, regiónov, nedokáže flexibilne reagovať na meniace sa podmienky a musí zvyšovať silu udržania moci (u nás zákonmi, inde aj bezpečnostnými zložkami, hoci najnovšie napätie v našom rezorte vnútra naznačuje, že ani u nás všetko nejde v medziach zákonov...), ale napriek tomu vládca padne. Bohužiaľ, odskáču si to mnohé generácie.

 

Čiže preto je potrebná nielen horizontálna, ale aj vertikálna spravodlivá deľba moci a zvýšená ostražitosť voči centrálnej vláde, najmä ak nechce zmeniť spôsob spravovania štátu. Identifikujem sa s názorom, že v školách chýba výchova k vodcovstvu. Lebo vodca musí vynikať v sebadisciplíne. Len potom sa dav, v ktorom je veľa členov s nejakou dávkou vodcovského talentu, efektívne podriadi vodcovi a vytvorí akcieschopný tím. A vidím ešte jedno riziko v dnešných marketingových časoch. Nejeden líder sa viac zameriava na sebaprezentáciu, ako na skutočnú prácu, a tak namiesto vodcu v ňom vidieť skôr zvodcu.