Sformovala sa vo veľmi turbulentnom politickom prostredí, počas nástupu fašizmu. Už v roku 1922 na štvrtom kongrese Komunistickej internacionály (konal sa na prelome novembra a decembra) podali talianski komunisti vlastný opis charakteristík fašizmu a jeho následkov, ktoré vyplývali z ich vlastnej skúsenosti. Ide tak o zaujímavý autentický a dobový pohľad na fenomén fašizmu.

Fašizmus nebol produktom strednej triedy a pozemkovej buržoázie. Fašizmus bol produktom porážky proletariátu, ktorá vrhla nerozhodné maloburžoázne vrstvy na stranu fašistickej reakcie.

Fašizmus nebol „feudálnou“ reakciou. Vznikol v silných industriálnych centrách ako napr. v Miláne, kde Mussolini v roku 1919 založil svoju stranu a priemyselníci podporovali fašistické hnutie.

Fašizmus nebol v protipóle voči demokracii. Tvoril jej nepostrádateľný doplnok. Keď už štát nebol ďalej schopný obraňovať moc buržoázie, fašistická strana pôsobila ako kontrarevolučná organizácia.

Bola to ľavica a v prvom rade sociálna demokracia, ktorá otvorila dvere fašizmu. A to tak, že ukolísala pracujúcich obranou ´demokratických slobôd´ a ´demokratického štátu.´ Okrem socialistov za demobilizáciu pracujúcich Amadeo Bordiga, hlavný predstaviteľ komunistickej ľavice, vinil aj odborovú centrálu Confederazione Generale del Lavoro. Tá mala radikálne štrajkové hnutie pracujúcich ohraničiť v medziach regiónov a zastaviť potenciál na ďalší rast, čo využili fašisti na ofenzívu.

A najzaujímavejšie na koniec. Antifašizmus bol najhorší produkt fašizmu, a to z toho dôvodu, že vytvoril zdanie, že spojenectvo s liberálnymi alebo ľavicovými stranami (sociálnou demokraciou) zachráni proletariát proti útokom buržoázie, pričom túto ilúziu o ´demokratickej ľavici´ využil Mussolini pri uchopení moci v roku 1922.