Rôzne skupiny občanov, záujmové, profesijné alebo inak spojené. Možno aj celkom neformálne a iba ku konkrétnemu protestu. Je výhodou demokracie, že aj takéto aktivity patria k spôsobu prezentovania názorov. Nejde však o všeľudové referendum, ktoré by malo priniesť zmenu vlády či zásadný obrat v smerovaní spoločnosti. Ak uznávame demokratické princípy, vychádzajúce z najväčších štrajkov uplynulých desaťročí, ako musíme vnímať November 89, tak demokraciu tu už máme. Ide len o úpravu postavenia lekárov, učiteľov, zdravotníckych pracovníkov alebo študentov.

 

Spomínate si na niektorý štrajk, na ktorom ste sa zúčastnili? Asi nešlo o státisíce ľudí v Prahe či Bratislave, keď sme odštrngali koniec komunistov, ale aj desať zúčastnených môže o niečom vypovedať. Nemusia to byť vždy masy, ako aktuálne v Gruzínsku proti ukradnutým prezidentským voľbám. V gruzínskej metropole Tbilisi demonštrovalo 25-tisíc ľudí. Alebo 75-tisíc Francúzov, ktorým sa nepáči zvyšovanie daní a životných nákladov. Päťtisíc Berlínčanov sa zase cez víkend ozývalo proti používaniu uhoľných elektrární. V Kolíne nad Rýnom ich vraj bolo dvakrát toľko.

 

Nie sú dôležité výsledky štrajkov. Veľakrát stačí účastníkom, že ich hlas zaznie. Že otvárajú spoločenskú diskusiu a že to môže byť začiatok zmien, po ktorých volajú. Rozdiel medzi protestami u nás a vo svete je však tom, že kým naše liberálne médiá pri každom štrajku okamžite volajú po odstúpení demokraticky zvolených predstaviteľov vlády, tak v kultivovanom zahraničí patria štrajky k prirodzenému spôsobu prejavu. Síce hlasnejšiemu, v Paríži možno radikálnejšiemu, ale takmer normálnemu. Ako takto pred týždňom v Rakúsku, kde železničiari spôsobili čakanie stotisícke cestujúcich. Síce sa im nepodarilo vynútiť si úpravy kolektívnej zmluvy, je možné, že si takúto demonštráciu za svoje ciele zopakujú. Takže štrajky a demonštrácie áno, ale politických predstaviteľov treba meniť prostredníctvom volieb a nie na barikádach.