K robotníkom a robotníčkam v závodoch sa pridávajú aj lekári a lekári, učitelia a učiteľky atď. Ide o zásadnú vec, ak chcú v Bielorusku naozaj dosiahnuť zmenu. O to viac, že Lukašenkova propaganda demonštrujúcich ľudí vykresľuje ako nezamestnaných kriminálnikov.

V súvislosti s dianím v Bielorusku sa mi vynára viacero analógií, vrátane tých historických. Tak napríklad v roku 1980 sa v susednom Poľsku začali formovať odbory Solidarność na čele s Lechom Walesom, ktoré výrazne narušili monopol moci vtedajšieho režimu. V Leninských lodeniciach došlo k štrajku a spísaniu viacerých požiadavok, čo následne viedlo k ďalšiemu dramatickému vývoju.

Dotknúť sa chcem aj tematiky policajného násilia. Bez intencie o lacné analógie, som presvedčený, že obušok na chrbte a slzný sprej v očiach sú rovnako nepríjemné ako v Bielorusku tak vo Francúzsku (demonštrácie hnutia žltých viest), gumený projektil vystrelí oko aj v Španielsku (katalánske referendum) a svojvôľa polooficiálnych jednotiek, ktoré vás naložia do neoznačenej dodávky a odvezú nevedno kam (Portland, USA) je odsúdeniahodná takisto ako násilie mocensko-represívnych zložiek kdekoľvek na svete a netreba ho zľahčovať naratívom "tí si to zaslúžili, lebo..." a pod.

Zabúdať by sme nemali ani na to, aké zverstvá má na svedomí ďalší, tak trochu aj európsky, turecký diktátor a náš spojenec, Erdoğan, pretože voči nemu musí aj Lukašenko blednúť závisťou.