Neobvyklý životný príbeh začal hneď po prvej svetovej vojne a hoci Hermína a Eduard Burianovci v Kopřivnici ťažko zápasili s nedostatkom a dlhmi, predsa len mysleli na budúcnosť svojich synov. Staršieho poslali študovať techniku, mladšiemu dopriali za posledné úspory talentové skúšky na výtvarnú Akadémiu. „Mamička nejako zohnala tri stovky, nasadli sme na vlak a odišli do Prahy,“ spomína po rokoch umelec. Keď sotva štrnásťročný chlapec predložil pred komisiu pod vedením slávneho Maxa Švabinského svoju kresbu uhľom znázorňujúcu ťažkú prácu kováčov – urastení chlapi búšia do železa v spŕškach iskier, tváre majú začadené dymom ­– poznali v ňom profesori skrytý talent a prijali ho rovno do druhého ročníka. „Keď to tak dobre dopadlo, mamička mi povedala: Nemôžem ti už dať žiadne peniaze. Musíš sa v Prahe uživiť sám. Dokážeš to? Povedal som jej: Dokážem. Asi by som jej to ale nepovedal, keby som bol vedel, aká hrôza tam na mňa čaká.“

  

Hrôzu pre malého chlapca z malého mestečka v moravsko-sliezskom kraji predstavovali neodbytní spoločníci jeho pražského pobytu: únava, samota a zima. „Ale najhorší z nich bol hlad,“ pripomína maliarov životopisec Ondrěj Neff (*1945). „Traja jeho kamaráti zomreli na tuberkulózu, vyvolanú a podporovanú trvalým hladom, štvrtý na týfus. Burian to však vydržal. Húževnato pracoval v ateliéroch Akadémie, a vonku, tam zháňal obživu. Pretĺkal sa všelijako. Vláčil na železničnej stanici kufre, až kým si ho nevšimli profesionálni nosiči v pruhovaných kazajkách s mosadznými číslami na hrudi. Aj to je uniforma a mosadzné číslo na prsiach dáva človeku pocit moci. Tak prečo teda nechytiť toho malého, vychudnutého chlapca a nezmlátiť ho? Urobili to a chlapec sa už nikdy na stanici neukázal.“

 

 

Čítanie z Burianových vlastných memoárov tento neutešený sociálny obraz ešte viac dokresľuje: „Mal som iba štrnásť rokov a moji kolegovia na Akadémii boli o šesť až osem rokov starší. Pochopiteľne, že ma ignorovali, nekamarátili sa so mnou, a tak začala moja osamelosť, ktorá určuje môj život až dodnes. Ale nezáujem kolegov nebol to najväčšie zlo. Horšie som znášal hlad. Raz to došlo tak ďaleko, že som stál pred pekárstvom a uvažoval o tom, že ukradnem bochník chleba. Ibaže som si uvedomil, aký som slabý a že by som ďaleko neutiekol. To jediné ma odradilo. Inokedy to bolo lepšie. Ako vtedy, keď som pracoval na stavbe študentského domova. Na obed sme dostávali takú veľkú buchtu. Keď to bolo hotové, nájom išiel nahor a na internáte potom bývali iba stredoškoláci z dobre situovaných rodín. A tak som mal po bývaní, aj po obedoch!“

 

Napokon sa nad vodou držal iba vďaka práci pre Robotnícke nakladateľstvo, ktoré vydávalo osvetovú literatúru ľavicového razenia, ako aj zošitové, pre nemajetných čitateľov cenovo prístupné edície svetovej beletrie na lacnom novinovom papieri. Keďže neúprosná ekonomika nútila vydavateľa, senátora za sociálnu demokraciu Antonína Svěceného (1871-1941) k šetreniu, zamestnal z tohto dôvodu a súcitu nadaného začiatočníka, skromného, večne hladujúceho chlapca. Ten si z prvého honoráru, nie veľkého, ale na jeho pomery priam kráľovského, zatúžil dopriať nejakú dobrotu v kaviarni, ale cestou sa zaplietol do akéhosi pouličného zmätku, v ktorom mu niekto ukradol tašku aj peniazmi.

 

„Ja si na tie zlé doby nesťažujem,“ hodnotil po rokoch už na vrchole svojej kariéry Zdeněk Burian vo vykúrenom, svetlom ateliéri, kde to len tak rozvoniavalo farbami a minulosť sa mu javila len ako nedobrý sen. „Bola to celkom dobrá škola a od tej doby viem, že hlad je zdravý, pokiaľ človek od neho neumrie.“

 

Napriek ľavicovému zmýšľaniu, talentu a pracovitosti sa Zdeněk Burian po februári 1948 nestal žiadnym exponentom nového režimu a prežíval skôr na okraji záujmu komunistických potentátov. Okrem podozrivého obdivu k „nesocialistickej“ dobrodružnej literatúre, ktorú ilustroval v časoch prvej republiky, teda aj k romantike Divokého západu, bola tŕňom v očiach súdruhov jeho vášeň pre tramping, medzi ktorého zakladateľov patril. Už ako mladý študent sa totiž telom i dušou upísal trampskému hnutiu, vďaka ktorému získal nielen dobrých priateľov, ale aj ruku svojej ženy Františky Laudovej. Trampom bol prirodzene bližší étos americkej slobody, tak ako ho poznáme z mnohých diela Jacka Londona či Breta Harta, ku ktorým Burian vytvoril početné obrázky. Dôležitejšia ako lojalita ku štátu a jeho inštitúciám bola aj pre „domácich“ trampov voľnosť a spontánnosť prirodzeného života, teda niečo čo neskôr štát ovládnutý vedúcou úlohou jednej strany sotva mohol podporovať. Napriek tomu to však neznamenalo vzdať sa ľavicových ideálov. „Trampom boli cudzie ideológie, ale nie určité idey,“ upozorňuje publicista Zbyněk Petráček. „Byť trampom znamenalo stáť väčšinou na strane ľavice. Na strane kultúrneho frontu za prvej republiky. Na strane republikánskeho Španielska proti Frankovi. Na strane odboja proti fašizmu a nacizmu.“

 

A hoci už, žiaľ, nemáme možnosť opýtať sa na to samotného majstra, zdá sa mi, že výstižnejšie slová ku zhodnoteniu jeho celoživotného diela už hľadať nemusíme.