Práca nasilu alebo presnejšie zamestnanecký pomer z donútenia našim predchodcom nedával veľa možností na aktívny pohyb na trhu práce. Buď pracuješ, alebo sedíš. A takéto narušovanie trhu práce prinieslo náš nezdravý postoj k nezamestnanosti. Zrazu sme sa ocitli v demokratických časoch a strach zo straty zamestnania nejednému človeku zväzoval ruky. Napríklad v tom, aby si vedel prostredníctvom odborov „dupnúť“ a žiadať od zamestnávateľa to, čo mu patrí. Alebo odložiť svoje maturitné vysvedčenie, a sadnúť si do lavíc hoci aj po tridsiatke alebo štyridsiatke, a využiť možnosti rekvalifikácií, kvalifikácií, celoživotného vzdelávania, či doškoľovania.

 

Ale pretrpeli sme tie deväťdesiate roky, prežili sme ich aj s dvojcifernou nezamestnanosťou. A kým v roku 2010 dosahovala 14,4 %, za minulý rok sa dostala ani nie na polovicu. 6,6 % z roku 2018 nám dáva odpoveď, že si človek zvykne na čokoľvek. Dokonca aj na nezamestnanosť, a aktívnym vyhľadávaním pracovných príležitostí, zapájaním sa do rôznych kurzov, neraz i presťahovaním sa nám ju podarilo dostať pod kontrolu. Nie, nedá sa úplne poraziť, čo si chybne namýšľali a nahovárali komunistickí súdruhovia. Ale dá sa s ňou naučiť žiť, bojovať s ňou, nepoddávať sa jej.

 

A štatistika za uplynulé desaťročie nám dáva za pravdu aj v ďalších parametroch z trhu práce. Narástli nominálne i reálne mzdy. Pri prepočítaní na index spotrebiteľských cien sa tie nominálne dostali na úroveň 106,2 % a reálne 103,3. Miera zamestnanosti dospelej populácie v produktívnom veku sa dostala na 72,4 percentnú úroveň.

 

Nezamestnanosť, pred tridsiatimi rokmi takmer nepoznaná, neznáma a obávaná, sa stala súčasťou nášho každodenného života, ale už sme sa naučili, že sa jej netreba poddávať a ustupovať pred ňou.