Častokrát ju nespochybňujeme, ale berieme ju automaticky. No aj naši predchodcovia sa mýlili. Presne ako v tom filme Pelíšky, kde sa B. Polívka zamýšľa, „kde soudruzi z NDR udělali chybu“. A veru aj súdruhovia sa tých chýb narobili. No chybou nás by bolo, odmietať všetko ľavicové iba preto, „lebokomunisti“. Aj paneláky boli v deväťdesiatych rokoch označované ako králikárne a boli zlé „lebokomunisti“. A dnes, po viac ako tridsiatich rokoch sme schopní zaplatiť desiatky tisíc eur za takéto klietky. A sme dokonca za ne vďační, pretože by sme nemali kde bývať.

 

A v tomto všeobecnom odmietaní máme onálepkovaného aj Marxa. Áno, toho Karola, ktorého si komunisti privlastnili a interpretovali po svojom, chápte v marxisticko-leninskom ponímaní. Ale omyl, milí (sú)druhovia. Na jeho vizionárske myšlienky, týkajúce sa práv pracujúcich, ochrany sociálne odkázaných alebo boj za spravodlivosť. A tieto hodnoty nie sú iba komunistické alebo vlastné iba komunistom, hoci tí si ich radi privlastňovali.

 

Ako píše Lukáš Perný vo svojom nadčasovom diele Utopisti, marxizmus sa stal jednotiacou doktrínou v robotníckom hnutí. Vízie filozofa Marxa sú večné, pokiaľ posledný človek nevykorisťuje posledného pracovníka, z ktorého potu žije a prosperuje. A to by sme už vlastne boli súčasťou krajiny Utópia. Krajiny zázrakov, splnených snov a túžob, ideálu, ku ktorému má zmysel sa stále približovať, hoci aj krôčik po krôčiku.

 

Nezabúdajme na jednu z múdrostí našich predkov, ktorej autorom je francúzsky politik Alphonse de Lamartine (1790-1869), a to že „Utópie sú predčasné pravdy...“