Miloš Jesenský, spisovateľ

 

Rok 1968 poznám síce iba z rozprávania pamätníkov, ale v mysli sa mi nezabudnuteľne usadili nasledujúce obrazy: Prvý album skupiny Olympic v obchodoch a ich hit „Snad jsem to zavinil já“ v rádiu. Preklad Dänikenových „Spomienok na budúcnosť“, o ktorých sa medzi intelektuálmi v kaviarňach diskutovalo rovnako vášnivo ako o politických reformách. A zrejme aj vďaka terajšiemu sparnému letu fotografie Alexandra Dubčeka spred päťdesiatich rokov na kúpalisku v Santovke.

 

To sú priam neuveriteľné obrazy – prvý muž štátu sedí na rozprestretom uteráku medzi stovkami ľudí, usmieva sa a podpisuje do pamätníkov všetkým, starým i mladým, ktorí ho prosia o autogram a zahŕňajú množstvom otázok. Snímky Ľudovíta Füleho, ktoré si našli cestu aj na obálky zahraničných časopisov, a tak rozčúlili žiarlivého Brežneva, sú nielen esenciou ľudskosti, ktorá aspoň nakrátko prepožičala tvár socializmu, ale aj životom jeho reformátora v skratke. Výstup na skokanský mostík, iba chvíľka v slnečnom jase na vrchole a už je tu momentka padajúceho Dubčeka s roztiahnutými rukami v prikrátkom, avšak v ikarovsky nesmrteľnom, lete, kým sa za ním nezavrie studená hladina a na dve desaťročia nezmizne v temných hlbinách normalizácie.

 

Alexander Dubček nepochybne patrí medzi najvýznamnejšie postavy európskych dejín 20. storočia.