Spomienky na dramatický príbeh z jeho života sa medzitým dostali nielen na stránky jeho knižnej autobiografie, ale aj na filmové plátno v snímke bosnianskeho režiséra Tarika Hodžića „Krič pre mňa Sarajevo“ v roku 2017.

            Hoci to znie neskutočne, predsa sa to len stalo. „Bolo to najdlhšie obliehanie v modernej histórii, dlhšie ako pri Stalingrade,“ spomína jeden z pamätníkov na obranu Sarajeva, ktoré bolo kľúčovým bojiskom tragickej vojny v Bosne. Juhoslovanská, neskôr srbská armáda obklopila bývalú olympijskú metropolu viac ako päťdesiatimi kilometrami zákopov, odkiaľ vyrážali do útoku početné oddiely, delostrelci zasypávali mesto ničivými salvami a snajperi si brali na mušku aj civilné obete – nezriedka ženy alebo deti. Pri barbarskom obliehaní, ktoré trvalo od apríla 1992 do februára 1996 bolo zničených 35 tisíc budov, boje si vyžiadali jedenásťtisíc životov, medzi nimi aj 1600 detí. Ďalších päťdesiattisíc ľudí bolo zranených.         

            Ani uprostred apokalypsy ale v meste nezomrela kultúra. Napriek tomu, že sa borilo s nedostatkom potravín a energií, konala sa v ňom improvizovaná voľba kráľovnej krásy. Do slávnostného finále postúpilo trinásť mladých žien, ktoré si namiesto rivality prejavovali solidaritu, keď si navzájom požičiavali nevyhnutné súťažné doplnky – napríklad lodičky na vysokom opätku. Niekomu z Organizácie spojených národov koncom decembra 1994 napadlo usporiadať v Sarajeve  rockový koncert. Slávne kapely ako Metallica či Motörhead sa ošívali, Bruce Dickinson na túto – zjavne samovražednú – ponuku prikývol. Spoločne so štvoricou sprievodných muzikantov priletel do Splitu, odkiaľ sa na korbe žlto namaľovaného nákladiaku previezli cez bojovú líniu do pre nich neskutočného sveta.

            „Cesta prebiehala okolo frontovej línie,“ vybavuje si spevák príjazd do zničeného mesta. „Dostal som modrú helmu OSN a dobre mienenú radu, aby som hlavu príliš nevystrkoval. Po niekoľkých minútach som ju však predsa len trochu nadvihol, aby som uvidel tú skazu. Míňali sme rady napoly zborených domov, medzi ktorými ako krysy pobiehali deti. Vojna premenila rodinný život na boj o holú existenciu. Sarajevo, kde sa v roku 1984 konali zimné olympijské hry, bolo rozbité k nepoznaniu. Priečelia iba budili dojem mesta a za sebou skrývali haldy trosiek, celé budovy boli poďobané dierami  alebo rozorvané delostreleckými granátmi. Na uliciach posiatych sutinami stáli autá rozostrieľané ako rešeto.“

            S touto skúsenosťou sa nemohli porovnávať žiadni hudobníci predtým alebo potom – zabudnite na aranžované turné umelcov pri amerických jednotkách v kórejskom či irackom zázemí. Tu sa hralo doslova na čiare.

            „Vidíš tu hranicu pod kopcom?“ vypočul si od jedného z miestnych basgitarista Chris Dale. „Tak to je srbská línia. Teraz na nás pozerajú tak, ako sa my pozeráme na nich. Ibaže na nás hľadia cez optiku ostreľovači.“  A bubeník Alex Elena si aj po rokoch pamätá, ako vtedy reagoval: „Zostaneme tu, každý večer budeme hrať a oni prestanú zabíjať. Nemôžu predsa zastreliť Bruce Dickinsona.“

            Koncert britskej hviezdy sa konal v budove, na ktorú sa mohla znenazdajky zosypať delostrelecká salva. Šou otvorili miestne metalové kapely Sikter a Almanach, pričom niektorí z ich členov neskôr položili mladé životy pri obrane mesta.

            „Sarajevo ovládol duch Blitzu,“ spomína Bruce Dickinson na vystúpenie v kultúrnom centre zdemolovanom raketou. „Zima zaliezala až do špiku kostí a vonku padala tma. Usadili nás pri sviečkach spoločne s kapelami, ktoré boli predskokanmi. Elektrina nefungovala. Generátory, ktoré mali napájať koncert zapli až tesne pred začiatkom, aby sa ušetrilo palivo. Správa o vystúpení sa medzitým rozšírila a pretože Srbi mali vo zvyku zasypávať verejné zhromaždenia mínometnou paľbou, školy sa zavreli a deti nenápadne rozišli domov, aby sa nestali terčom. Stáť v Sarajeve v rade až roh nebolo totiž iba únavné – išlo pri tom o život. Koncert bol ale úžasný. Intenzívny a v tej chvíli pre divákov i pre nás zrejme najväčšia šou na svete. Že o nej v skutočnosti svet nevedel, nehralo žiadnu rolu.“

            Pamätihodné vystúpenie bolo jedným z viacerých pokusov mladých ľudí zo Sarajeva aspoň na čas uniknúť z beznádejne zbombardovaných budov a hľadáčikov ostreľovačov. Ako  hovorí jeden z účastníkov koncertu: „Bol to jeden z najkrajších momentov tej odpornej vojny.“ Práve tak, ako zážitok z neobvyklého koncertu zasiahol city poslucháčov, odrazil sa aj

vo vnútri jeho hlavného aktéra po návrate domov:

            „Vlak do Londýna bol ako z iného sveta. To čo javí ako normálne, mi pripadalo ako sen, ako ilúzia istoty nad pekelnou priepasťou, od ktorej nás delí iba pár metrov, pokiaľ o nej vieme. Blížili sa Vianoce a bolestná pripomienka toho, že niekto bude musieť tráviť sviatočný čas bez všetkých jeho pôžitkov, sa nedala odohnať. Keď som neskoro v noci vystúpil na nástupišti, rozhodol som sa, že sa v mrazivom vzduchu prejdem. Skúšal som si usporiadať myšlienky za uplynulých päť dní. Nešlo to, tak som pochytil svoj ruksak a sadol na metro. Našiel som si jeden zafajčený hostinec, vytiahol pri pive pero a začal písať.“

            Tak vznikla „Inertia“, pieseň o Bosne na Dickinsonovom ďalšom albume s odlišným prístupom nielen k hudbe, ale aj k samotnému životu. To je však už na iný príbeh.