Ešte koncom 19. storočia tvrdil významný pronárodný činovník Andrej Halaša, že hmotná chudoba je na Slovensku len druhoradým problémom. V jednom liste známemu do Ameriky napísal: „Súrnejšou a pálčivejšou otázkou na Slovensku je chudoba duševná. Nemáme škôl, vzdelávateľných spolkov, nemáme roduverných kňazov a učiteľov, literatúra živorí, spoločensko-národný život upadáva. Tejto chudobe treba zo všetkých síl a bezodkladne pomáhať.“ Andrej Halaša chcel, aby všetky zbierky, ktoré sa v tom čase pre Slovákov organizovali, neboli minuté na jedlo a ošatenie. Presadzoval, aby získané peniaze boli vynakladané na vydávanie kníh, novín, časopisov a na financovanie činností smerujúcich na pozdvihnutie vedomia Slovákov.

Napriek tomu, čo Andrej Halaša napísal do listu, a určite videl situáciu veľmi reálne, veľa vykonal preto, aby koncom 19. a začiatkom 20. storočia na Slovensku vznikli priemyselné podniky, ktoré by boli v rukách Slovákov a celkovo by napomáhali pozdvihnutie Slovenska v rámci Uhorska. Bol si vedomý, že materiálno a duchovno nemožno od seba odtŕhať. Doba ale bola neprajná. Vtedajšia maďarská štátna moc urobila všetko preto, aby väčšinu takýchto snáh zničila v zárodku.

V priebehu rokov sa situácia na Slovensku zmenila. V roku 1918 vznikol spoločný štát Čechov a Slovákov, slovenčina sa stala úradným jazykom, viac Slovákov mohlo študovať, vydávalo sa viac literatúry ako dovtedy. Aj tak Slovensko zostalo zaostalou súčasťou Československej republiky.

Po roku 1945 sa Slovensko mohlo postaviť na nohy vybudovaním priemyslu, zmenami v poľnohospodárstve a v tej súvislosti aj s rozvojom duchovna.

Jeden moment z povojnového vývoja ma veľmi zaujal. Z oravských dedín odchádzali mladí ľudia študovať na vysoké školy v takom počte ako nikdy predtým. Z nepredstaviteľne ťažkých životných podmienok, keď dovtedy bolo pri dedení pravidlom, že na gazdovstve zostával prvorodený syn a ostatní sa museli živiť ako sa dalo, zrazu odchádzajú „prebytoční“ mladí ľudia na štúdiá na vysoké školy. Nemysliteľné sa stalo skutočnosťou. V priebehu niekoľkých desaťročí vo všetkých regiónoch narastal počet inžinierov, doktorov, učiteľov a ďalších vysokoškolsky, či stredoškolsky vzdelaných ľudí.

Po roku 1989 počet študujúcich na vysokých, či stredných školách narastal. Rástlo u nás rovnakým tempom aj duchovno?

Aj keď nemôžeme zrovnávať 19. storočie s 21, nie sú nám v dnešných časoch slová veľkého národovca Andreja Halašu akési povedomé? Nie je hmotná chudoba u nás len druhoradým problémom?