Prof. PhDr. Mária Bátorová, DrSc., Ústav svetovej literatúry SAV Ústav filologických štúdií Ped. F UK

 

Interpretácia dejín je zložitý výskumný proces, ak sa chce priblížiť skutočnosti a pravde. Ťažko sa interpretujú najmä dejiny, ktorých účastníkom interpretátor bol. Aj profesionálnemu historikovi je v takom prípade ťažké sa odosobniť. V posledných desaťročiach teoretici histórie (napr. H. White) spochybnili predstavu Mandelbauma a Eltona o možnosti jednoznačne pomenovať kauzálne vzťahy pri výskume pramenného materiálu.

 

Vychádzajúc z vlastnej praxe literárnovedného výskumu, ktorého súčasťou je literárnohistorický výskum (archívy, denníky, korešpondencia, čiže osobné výpovede atď.), s ohľadom na literárnu teóriu upozorňujem na kontexty každého z členov komunikačného, a teda aj interpretačného procesu autor-text-čitateľ, ktorých výskum smeruje okrem literárnej vedy, histórie, filozofie, psychológie najmä do oblasti sociálnych vied. Čím komplexnejšia interpretácia, tým je výsledok bližší danej skúmanej historickej skutočnosti. Preto sú potrebné najmä diskusie, kde sedia odborníci rôznych názorov a postupne dosahujú konsenzus, alebo majú dostatočné argumenty pre svoje tvrdenia. Preto sú dôležité aj ankety, ako táto, ktoré prinášajú autentické odpovede mnohých respondentov. Nemožno nechať „hovoriť“ jeden hlas za situáciu v kultúre a literatúre, ako to momentálne vidíme v Historickej Revue, roč. XXIX, č. 8/2018, s. 34 -- 39 v článku -- interview Milana Hamadu, ktorý pri interpretácii rôznych historických častí našich dejín používa účelovo mená (Novomeský, Hanus), aby dosiahol vlastný „dôveryhodný“ obraz udalostí. Hamada vie, pretože sa sám po 1989-tom roku verejne na schôdzi ústavu SAV nazval marxistom, že k liberálnej demokracii mu veľa chýba. To dokazujú aj odpovede v spomínanom interview.

 

Ak táto anketa mapuje názory osobností, v mojom prípade môže ísť o osobnú spomienku a o reflexiu zo súčasného hľadiska intelektuála, oboje laické:

 

Nazdávam sa, že nemožno ospravedlniť vstup vojsk varšavskej zmluvy na zvrchované územie Československa v roku 1968. Na druhej strane sú pochopiteľné postoje medzivojnových komunistov. Myslíme pod tým naozaj veriacich komunistov, ktorí hodnotnej idey komunizmu verili naďalej napriek svojmu tristnému osudu. Po tom, čo v SNP priniesli obety vo väzeniach, v lágroch atď. za spravodlivejšie usporiadanie sveta a v 50. rokoch im štátna politika spôsobila sociálnu smrť, „demokrati“ ich v roku 1968 znova chceli vešať na kandelábre za slobodný názor. O tom, aký pokrivený bol socializmus a komunizmus v praxi stalinského kultu v bratskom Sovietskom zväze a aj neskôr, sa povedzme Novomeský vo väzení a iní ďaleko od centier dozvedali oveľa neskôr, napríklad zo zakázaných kníh ako Súostrovie Gulag.

 

Celkom osobný fokus na tento historický medzník sa týka rozpadu našej rodiny v roku 1968-69. Vlasť opustil jeden z mojich bratov, čo rodičia veľmi ťažko niesli. Bola to politická emigrácia. Vycestovali sme do Viedne v poslednom termíne pred zavretím hraníc, aby sme ho presvedčili k návratu. On argumentoval otcovi: „...sebe si roky nevedel pomôcť, tak ani mne nepomôžeš...“. (Bol to silný argument s ohľadom na to, že naša rodina sa v Trenčíne rodinne stretávala s rodinou Alexandra Dubčeka, čo však otec nikdy vo svojom disidentskom postavení nevyužil a usiloval sa, zbytočne, len oficiálnou cestou dosahovať nápravy...) Zo všetkých vo viedenskom záchytnom tábore sa brat ešte s jedným Poliakom veľmi dobre držali pri následných postupoch, jazykových skúškach, až po nostrifikáciu lekárskeho diplomu a cirkuláciu vo Švédsku. Možnosti založiť si súkromnú prax a byť dobrým kardiológom mu umožnili ľahko si vyplatiť štúdiá v Československu, kde bol medzičasom odsúdený za nelegálne opustenie republiky (absurdná predstava dnes, keď je voľný pohyb!). Urobil to, aby nás chránil od následkov svojej emigrácie. To sa však nepodarilo. Všetci tu „pozostalí“, najmä činní súrodenci, boli podľa „tajnej abecedy strany“ postavení mimo zákon. Druhému bratovi nepovolili druhú atestáciu, tak sa pobral s rodinou tiež do emigrácie. Vo Švédsku sa zakrátko stal šéflekárom oddelenia v nemocnici. Tých, ktorí ostali, postihovala komunistická konsolidačná moc po každej stránke, najmä profesionálnej. (Ešte aj v dokumentoch našich partnerov, ktorými robili profesionálne postupy, sa nachádzajú nimi podpísané rubriky, že neudržujú styk s emigrantmi...!)  Rok 1989 bol pre nás všetkých vykúpením. Otec bol rehabilitovaný Ministerstvom školstva a Spolkom slovenských spisovateľov, ja som mohla konečne naplno pracovať vedecky aj umelecky, najstarší brat, elektrotechnický inžinier, sa mohol venovať svojej profesii v súkromnej firme. Naši emigranti sa mohli bez strachu vrátiť domov. Paradoxné je, že emigračný osud šikovných odborníkov sa dnes z iných dôvodov opakuje. Postkomunistické krajiny celkom pochopiteľne nedokážu zabezpečiť štandardy západných krajín (teda platy) pre svojich občanov.  

 

Slovenskí ľudia, či už v samostatnom štátnom útvare, alebo pod ktoroukoľvek z piatich hegemónnych vlád, sú dlhodobo zvyknutí na výzvy makroštruktúr - dnes Európskej únie, ktorá v niektorých oblastiach zasahuje aj negatívne, najmä kultúru. Tu sa „dvíhajú“, ako vždy „obyčajní“ ľudia, aby zachovali kultúru a dejiny vlastných regiónov, v ktorých žijú, či už v monografiách o obciach, vo folklórnych súboroch, znova po dlhom čase v ochotníckych divadlách atď.

 

Každý taký medzník, ako je rok 1968, v našich komplikovaných dejinách upozorňuje na úskalia jednoznačnej interpretácie. Diferencovanosť nielen v osobných osudoch, ale premietnutá aj v makrodejinách, je kľúčom k pochopeniu každého dejinného procesu.