Vychádza mi to tak, že pojem „pravda“ je neskutočne relatívny pojem a vždy (teda ak hovoríme o dejinách) je prispôsobovaná spoločenskej objednávke a záujmom vládnucej vrstvy na ospravedlnenie alebo podporu svojho konania. Ak by som mal hovoriť o pravde a svedomí tak, ako by ju mal chápať každý rozumný človek, tak nikdy by nebola napr. vojna.

 

O pravde a svedomí v dejinách ľudstva a konaní podľa nich sa podľa mňa ani nedá hovoriť, a všetko, čo sa stalo, treba zobrať na vedomie ako holý fakt. O pravde a svedomí v medziľudskom (osobnom) meradle (hlavne medzi politikmi) sa dá uvažovať a hovoriť o nich vtedy, ak sa niekto niekomu za niečo ospravedlní a uzná, že pochybil. K mojej otázke, že aké je riešenie pre spoločnosť, pre pravdu, ktorá je tou niťou v dejinách, pre svedomie, ktoré vedie k poznaniu pravdy a konaniu podľa nej, si myslím, že takéto riešenie takmer neexistuje. Totiž každá spoločnosť a etapa vývoja ľudskej spoločnosti mala svoju pravdu, ktorú silovo presadzovala a presadzuje aj v súčasnosti.

 

Máme teda ešte šancu? No, o pol roka máme voľby. Musíme veľmi zvažovať, koho voliť. Statoční a múdri ľudia sa do politiky veľmi nehrnú. Takže ak pôjdeme do volieb, tú moc nesmieme odovzdať ľuďom s veľkými egami, ktorých nám vygeneroval náš systém (nielen) za posledných 30 rokov. Teda takých, ktorí slušnosť považujú za slabosť a svoje funkcie považujú za korisť. Skúsenosti a charakter vždy nerozhodujú. Ľudia potrebujú vodcov, resp. vizionárov. Potrebujú niekoho, kto im povie: poďme tadiaľto alebo určite to zvládneme. Potrebujeme svetlo na konci tunela. Potrebujeme svetlý príklad, váženú osobnosť, ktorej slovo má váhu. Potrebujeme niekoho, kto zosobňuje naše nádeje, koho vlastný príklad sa oplatí nasledovať.

 

Nesmieme teda pripustiť, aby sily s pochybnými hodnotami alebo bez hodnôt alebo s deficitom hodnôt v našej spoločnosti prevládli a zvrátili prirodzený kultúrny vývoj. Na svete je len jedna reč, ktorej všetci rozumejú. Je to jazyk nadšenia, vecí urobených s láskou a chuťou, túžbou dosiahnuť to, o čom snívame alebo čomu veríme. Naše nadšenie pre to, čo robíme, neutícha. Práve naopak, posilnení výsledkami, ktoré sme dosiahli, chceme hľadať nové cesty, postupy a riešenia, ako zdokonaliť vlastnú existenciu.