„Každý rok sme predkladali vedeniu svoje požiadavky a zakaždým nás poslali preč s prázdnymi rukami,“ spomína po polstoročí niekdajšia zamestnankyňa Vera Gwen Davisová (*1933). „Neustále nám opakovali, že nie sme kvalifikovanými zamestnancami, tak sme si zbalili svojich päť slivák, zamkli skrinky a vyšli do ulíc.“ Napriek skromnosti sa táto vitálna lady spoločne s Rosou Bolandovou, Eillen Pullenovou a Sheilou Douglassovou nezabudnuteľným spôsobom zapísala do dejín práce a pracujúcich.

 

Ku štrajku sa zamestnankyne uchýlili až potom, ako bezvýsledne protestovali proti preradeniu svojej práce do kategórie „menej náročnej činnosti“ a pätnásťpercentnému podhodnoteniu ich miezd oproti pracovníkom opačného pohlavia. Po troch týždňoch štrajku došlo na základe intervencie ministerky Barbary Castleovej (1910-2002) k dohode, ktorej výsledkom bolo okamžité navýšenie výplat na 92% mužských a dorovnanie na rovnakú úroveň počas nasledujúceho roka. Zároveň vláda zriadila zvláštnu komisiu, ktorá po všetkých stránkach prešetrila dôvody preradenia krajčírok do nižšej kategórie, avšak nenašla žiadne argumenty pre ich prospech. Do kategórie „náročnejšej“ a teda i viac platenej práce boli ženy zaradené až po ďalšom, tentoraz šesťtýždennom štrajku v roku 1976.

 

Výsledkom iniciatívy statočných žien s ihlami a cvernami bolo prijatie zákona o rovnosti zaobchádzania medzi mužmi a ženami v oblasti mzdy a pracovných podmienok. Počas čítania návrhu tejto legislatívnej úpravy v parlamente labouristická poslankyňa Shirley Summerskillová (*1931) verejne prehlásila, že šičky zohrali „veľmi významnú úlohu v dejinách boja za rovnú mzdu“.

 

 

V roku 2010 sa do distribúcie dostal film režiséra Nigela Coleho „Vyrobené v Dagenhame“ (Made in Dagenham) nakrútený podľa skutočných udalostí spracovaných scenáristom Williamom Ivorym. Svieži príbeh s reprezentatívnym hereckým obsadením zachytáva s nadhľadom kombinujúcim komédiu s drámou, avšak s dokumentárnou presnosťou, boj za ženskú rovnoprávnosť s vynikajúcou Sally Hawkinsovou v hlavnej úlohe.

 

„Ide o príbeh žien, na ktoré sa každý – dokonca aj ich manželia – pozerali zhora,“ píše publicistka Petra K. Adamková. „Zachovali si rozvahu, nenechali sa poštvať proti sebe navzájom a dosiahli revolučné právne zmeny, ktorých prospech pociťujú ženy v celom vyspelom svete. Najčarovnejšie na tom však je, že tieto ženy neboli feministky, nespyšneli zo svojho víťazstva, ani sa nedali na dráhu politických aktivistiek. Vrátili sa k svojim rodinám a k svojej tvrdej práci, čo z tohto príbehu robí silné svedectvo o boji za princípy.“

 

Ak sa teraz prenesieme z filmového plátna a televíznych obrazoviek do slovenskej reality zistíme, že aj na Slovensku sú rôzne povolania zaradené do skupín podľa potrebnej miery kvalifikácie, zodpovednosti a namáhavosti, pričom sa podľa tejto klasifikácie určuje aj mzda. O tom, že krajčírky sú na spodnej priečke tohto rebríka nemôže byť, žiaľ, už ani pri zbežnom pohľade žiadna pochybnosť. Šička odevnej a technickej konfekcie, ako túto pozíciu definuje katalóg pracovných činností, zarába na Slovensku od 577 do 824 eur v hrubom.

 

Viac ako pol storočia od víťazstva britských textiláčok tak ostáva práca žien v tejto oblasti ľahkého priemyslu na Slovensku stále nedocenenou námahou.