Byť ľavicový ale znamená pre každého niečo iné. Kým pri sociálnych demokratoch, ktorí sú združení v strane SMER-SD, už vieme po rokoch ich vládnutia, čo od nich môžeme očakávať. Pri komunistoch z Komunistickej strany Slovenska sa iba môžeme domnievať, či u nich nepretrvávajú revolučné nálady ich predchodcov z prvej polovice minulého storočia. V aktuálnych voľbách do europarlamentu však kandidovali aj ďalšie subjekty, ktoré majú očividne ľavicové zmýšľanie, ale zatiaľ ich nepoznáme.

 

Strana práce i VZDOR-strana práce. Aj po skončení druhej svetovej vojny pôsobila na Slovensku sociálnodemokratická Strana práce, a preto je možné sa domnievať, že na ňu nadväzujú. Alebo aj nie. A v tom je čaro ľavičiarstva, že je rozmanité a pestré. Každý si v ňom môže nájsť niečo sebe vlastné. Dôraz na sociálne istoty, túžbu po väčšej spravodlivosti alebo cieľ dosiahnuť vyrovnané platové pomery v rámci celej Európskej únie.

 

Dokonca sa k ľavici hlásia alebo bývajú priraďovaní aj politici, ktorých aktuálne motivácie v boji o politickú moc zatiaľ ostávajú skryté. Tak to bolo pri dnes už bývalom predsedovi Progresívneho Slovenska Ivanovi Štefunkovi, ktorý mal zdanlivo ľavicovú minulosť, hoci rokmi viac iklinoval k biznisu, ako k sociálnym hodnotám. Potvrdením jeho neľavičiarstva bolo okrem iných aj vrelé privítanie ultraliberála Martina Poliačika, ktorý prebehol od SAS do PS. A dokonca v rámci prezidentskej kampane bola ako ľavičiarka označovaná aj Zuzana Čaputová, a to pri porovnávaní s Róbertom Mistríkom.

 

Je na nás, aby sme si najskôr v sebe našli odpovede, či máme srdce vľavo iba biologicky alebo aj logicky. A potom prostredníctvom kritického úsudku hľadajme ďalej, kto sa venuje skutočne sociálnej politike, a pre koho je to viac póza, ktorú využíva pre boj o voliča...