Utópie a utopisti sú téma mimoriadne závažná, a bolo pre mňa nepochopiteľné, že sa tomu na Slovensku takmer nikto aktívne nevenoval... Ak celá naša civilizácia nezmení svoje smerovanie založené na plytkom individualizme, sme odsúdení na zánik. Dnes to už napokon dokazujú aj poprední vedci. Inšpirácie utopizmom budú čoraz frekventovanejšie a nie je náhoda, že sa aj medzi sociálnymi filozofmi a politológmi hovorí čoraz častejšie o tzv. realistickej utópii či utopistike (Rawls, Jameson, Wallerstein, Young, Bregman).

 

Ale k prvotnej motivácii. Často som sa zamýšľal nad otázkou, kto by nechcel žiť v stave, kde (a kedy) je všetko perfektné a dokonalé? Kto netúži po ideálnom živote v ideálnej spoločnosti? Ak nerátam ľudí, ktorí sa doslova vyžívajú vo vlastnom utrpení (tí by v hypotetickej utopickej spoločnosti museli mať zriadený romantický ostrov pre melancholikov ako z výjavov poézie 19. storočia... ale to by bolo na samostatnú tému...). Niekedy sa oná túžba do dokonalom stave stáva hnacím motorom pre celú našu existenciu, tak ako to môžeme vidieť v známom diele Francisa Scotta Fitzgeralda (Veľký Gatsby). Určite poznáte tú známu myšlienku (uvediem v češtine): ...a tak se potácíme kupředu, jako lodě proti proudu, bez přestání odnášeni zpět do minulosti. Aj keď to možno znie nezmyselne, práve oná túžba, potenciál, vízia je životadarnou silou pre samotnú existenciu človeka, aj keby vopred vedel, že je ideál nedosiahnuteľný (zelené svetlo v príbehu o Gatsbym). Otázkou, na ktorú ešte nepoznám odpoveď, je teda, čo vlastne ten utopický stav je... Naplnenie túžby alebo cesta ako cieľ, či stav zmierenia, vnútorný pokoj, harmónia ako to poznáme z východnej filozofie? Možno pre každého niečo iné a možno všetky tri ingrediencie v rôznej miere. Primárne som sa však zaoberal utopizmom sociálnym, spoločenským. Excelentný filozof Richard Sťahel v jednom z rozhovorov pre rádio Devín vyjadril podstatu sociálnej utópie v nasledujúcej vete (umiestnil som ju v knihe na stranu 339): „Každá spoločenská organizácia sa opiera o niečo, čo nie je uskutočnené alebo uskutočniteľné, no má ten ideál, ktorý je niekde za obzorom, maják, ku ktorému sa môže spoločnosť snažiť približovať, pokiaľ ten ideál považuje za spoločensky platný a je všeobecne prijímaný... “ To prirovnanie k majáku na obzore je geniálne. Zoberte si, že napríklad Ústava SR alebo Všeobecná deklarácia ľudských práv obsahuje myšlienky, ktoré sú súčasťou väčšiny utopických projekcií. Sú to elementárne požiadavky na dôstojný život človeka (právo na bývanie, právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, právo na vzdelanie, právo na prácu, na spravodlivú odmenu za prácu a dobré pracovné podmienky či ďalšie občianske a sociálne práva), ktoré súčasný liberálno-kapitalistický model znemožňuje naplno zrealizovať (mimochodom, keď to nahlas poviete, stanete sa nepriateľom číslo 1). Ľudia sa smejú zo slova utópia ako slova predstavujúceho naivitu, no zabúdajú na to, že samotné ústavy národných štátov či medzinárodné právo manifestujú naplnenie konkrétnej utópie v praxi.

 

Len málokto si uvedomuje, že Thomas More vo svojej Utópii hovoril napríklad o 6-hodinovej pracovnej dobe a práve po roku 1917 sa stala 8-hodinová pracovná doba súčasťou pracovných práv (a dnes sa vďaka hypermodernej dobe a prekarizácii či tzv. flexibilizácii v kreatívnych povolaniach opäť vraciame späť do doby neistoty, z ktorej jediná cesta je podmienený základný príjem). Sociálne utópie sa samozrejme dajú vnímať pluralitne, ba dokonca, keď ich začnete detailnejšie rozoberať, nájdete medzi nimi znaky, ktoré stoja v absolútnom protiklade a znaky, ktoré ich spájajú. Väčšina z nich je spojená s egalitarizmom, ale aj ten vykladaný rôzne. Kým Morova Utópia je spoločnosťou racionálneho hedonizmu a šťastie je základným axiologickým prvkom, Campanella stavia vo svojom Slnečnom štáte na prvé miesto askézu, zdravie a až vojenský režim rovnostárstva blízky sparťanskej disciplíne. Oboch autorov zase spája projekcia celého radu sociálnych výdobytkov či úcta k sofokracii. Andreae zase vo svojej až kalvínskej utópii Christianopolis projektuje utopickú spoločnosť, ktorá je zároveň akýmsi návodom na život (utópia tu predstavuje prejav zmierenia sa so svetom okolo nás prostredníctvom skromnosti a viery, čo projektuje ako východisko aj Komenský v Labyrinte sveta, raji srdca - nie náhodou sa s Andreanom poznal). Až radikálnym opakom asketického utopizmu je Fourierova utópia vášní a zdravou kombináciou sú Weitlingove predstavy, ktoré sa snažia spájať rôzne vplyvy predchádzajúcich autorov. Keď si zase napríklad porovnáme takého Francisa Bacona, pre ktorého bolo poznanie moc a celú svoju utópiu založil na gnosticizme, tak naopak Rousseau opovrhuje vedou, civilizáciou. Má presne opačný postoj, ktorý miestami pripomína knihu Kazateľ - veda, umenia a mudrovanie človeka doviedlo k úpadku, nerovnosti a nesolidárnosti, nech žije človek prírodný a jednoduchý, márnosť nad márnosť je túžba človeka poznať všetky princípy fungovania vesmíru. V dejinách utópií vidíme teda rôzne tendencie. Jedna časť utopistov vidí zlatý vek v stratenej bukolickej minulosti a adorovaní prírody (ekotopie), druhá časť vidí potenciál človeka v poznateľnosti a vede (sci-fi utópie) a potom tu máme rôzne kombinácie týchto prvkov (Etienne Cabet). A to som ešte nespomenul utopizmus v línii architektonického (budovanie a plánovanie ideálnych miest, čomu sa venoval napríklad urbanista Jiří Hrůza) či technického utopizmu (anticipovanie vynálezov, ktoré sa neskôr skutočne dostali do praxe). Utopistov tiež možno deliť na lokálnych (národné utópie, Fichteho uzavretý obchodný štát, štúrovci, židovské kibuce, rovnostárstvo u anabaptistov) a globálnych či smerujúcich ku globálnemu naplneniu (Bolzanov globálny sociálny štát, Maliarikov univerzálny sveto-štát či Saint-Simonova vízia európskej federácie a napokon aj Marxov komunizmus, ktorý síce sám seba ako utópiu neidentifikuje, no podľa môjho názoru je to rovnako projekcia ideálneho stavu ako napríklad Owenov či Cabetov komunizmus, teda s tým rozdielom, že Marx nenaprojektoval svoju víziu do detailov, ale iba ju naznačil a ponechal ľudstvu na „vlastné dotvorenie“). Významnú časť práce som venoval tomu, čo utopisti predpovedali, teda čo sa historicky podarilo presadiť (zánik nevoľníctva a otroctva, zrušenie dedičných výsad feudálov), čo ešte čaká na historické presadenie (zrušenie dedičného práva? absolútna de-komercionalizácia zdravotníctva? univerzálne naplnenie sociálnych práv?) a pred čím zase naopak varovali (ekologické problémy, zhoršovanie sociálnej situácie majoritnej často planéty, krízy, chudoba, a pod.). Nemožno však nepripomenúť, že utópie a utopizmus možno chápať aj v kontexte protikladu utópia a dystopia. To znamená, že pre priaznivca rovnostárstva je prirodzene smerovanie k sociálnej rovnosti naplnením utópie a liberálny kapitalizmus dystopiou, naopak, pre priaznivca nerovnosti a trhovo-liberálnej spoločnosti (napríklad pre takého Hayeka či Nozicka) je dystopiou projekt sociálnej rovnosti. Na konci uvádzam napríklad aj termín ako daňový raj, čo je exemplárny príklad utópie pre liberálneho kapitalistu, žijúceho z potu chudoby. Pre 1 % obyvateľov tejto planéty rozhodne žijeme v utópii, žiaľ pre dominantnú časť z 99 % je náš svet dystopický. To však neznamená, že niektoré prvky (ako napríklad čiastočné naplnenie sociálnych práv v sociálnom štáte) sú utopické.

 

Musím vyzdvihnúť dve záverečné práce, ktoré, bohužiaľ, neboli publikované, no mimoriadne ma inšpirovali. Je to jednak práca kulturologičky Lucie Kráľovičovej Utópia v uvažovaní o spoločnosti v novoveku z roku 2015 (jej vystúpenie na študentskej konferencii, kde veľmi pôsobivo rozprávala o utópiách z pozície kulturológie, ma veľmi zaujalo) a práca Utópia - dejiny a súčasnosť od Kataríny Lisákovej, ktorá bola vytvorená na pôde Prešovskej univerzity a objavil som ju prakticky až po dopísaní svojej knihy. S úžasom som zistil, že Katarína Lisáková došla po vlastnej ceste k podobným problémom, ktoré som analyzoval aj ja vo svojej knihe. A to som o tejto práci vôbec nič nevedel. Objavil som ju viac-menej náhodou pri prezeraní archívnych záverečných prác. Škoda, že obe autorky svoje záverečné práce nevydali a nevenovali sa téme ďalej.

 

Inak, všimli ste si to ticho? V žiadnom z médií hlavného prúdu ste sa dodnes (teda do 14. 10. 2020, kedy robíme tento rozhovor) o mojej knihe nedozvedeli, a to si myslím, že toto dielo stojí aspoň minimálne za zmienku. V tomto zmysle chcem poďakovať každému, kto moju knihu recenzoval a propagoval (v Literárnom týždenníku, v Slovenských národných novinách, v DAVe DVA, v Hlavných správach či v českom časopise LUK a samozrejme aj vám, webu ihodnoty.sk) a špeciálne v TV Ružinov, ktorá mi zatiaľ ako jediná televízia dala priestor.