Neraz ako historik rozmýšľam nad príčinami. Mladí sú odvážnejší? Chcú žiť inak? Viac veria v pravdu a spravodlivosť? Určite je toho ešte viac, čo vedie mysle mnohých z nich hlavne v búrlivejších časoch.

Pre príklady nemusíme chodiť do ďalekej minulosti. V týchto časoch si však častejšie pripomínam dianie na Slovensku koncom tridsiatych rokov 20. storočia. Najskôr to bolo vyhlásenie autonómie Slovenska a potom Slovenskej republiky. 

Značná časť národa tieto udalosti pokladala za naplnenie dávnych národných túžob. Daromne si budeme zakrývať oči, že to bolo ináč.

A predsa sa našlo dosť ľudí, ktorí sa s tým nedokázali zmieriť. Veľmi aktívne sa proti vtedajšiemu dianiu stavali mladí ľudia, z ktorých časť bola združovaná aj v organizácii Revolučná mládež Slovenska.

Aj oni chceli, aby sa slovenský národ slobodne rozvíjal, aby už nikdy nebol nikým zotročovaný. Lenže odmietali, aby sa za samostatnosť musela zaplatiť taká vysoká cena a priniesť toľko obetí.

V máji roku 1939 študenti dolnokubínskeho gymnázia rozmnožovali a prostredníctvom spolužiakov a ďalších ilegálnych spolupracovníkov rozširovali letáky s heslom Mor ho. Autormi mnohých letákov boli samotní študenti. V rozsiahlom vyšetrovaní sa zistilo, že medzi ľudí sa dostalo až 21 druhov protifašistických letákov. Hlavní aktéri boli obvinení a zatvorení do väzenia. Aj po prepustení boli pod policajným dozorom. S dianím v krajine sa nedokázali zmieriť. Pokračovali v ilegálnej činnosti až do oslobodenia, niektorí vstúpili do partizánskych oddielov, alebo neskôr sa stali príslušníkmi 1. čs. armádneho zboru. Dvaja študenti  gymnázia zaplatili za svoje konanie životom.

Aj tu nám vystáva otázka. Prečo v tých časoch hlavne ľavicovo zmýšľajúci a najviac mladí ľudia prejavovali najväčší odpor proti vtedajšiemu dianiu, proti fašizmu a všetkému, čo so sebou priniesol?

Určite videli ďalej a zreteľnejšie, ako vtedajším dianím oslepená časť národa.