A podľa toho sa slovenská politická scéna aj riadila. S jedinou výnimkou za ostatné dvadsaťročie. Tou bol Mikuláš Dzurinda. A predsa sa obraz Slovenska vo svete nerúcal takou závratnou rýchlosťou, ako keď si na ministerskú stoličku zasadol diplomat Ivan Korčok. Jeho chybou je asi až priveľká diplomatická flexibilita. Kým za našej sociálnodemokratickej vlády pôsobil ako štátny tajomník (2015-2018), tak rovnako dokázal zastávať túto pozíciu aj za pravicovej vlády (2002-2005). Ale nezabúdajme, že I. Korčok pôsobil na dôležitej pozícii aj vo vláde Vladimíra Mečiara (1996-97).

 

Ak si položíme otázku, kam kráča slovenská diplomacia pod vedením diplomata, ktorý pôsobil v ľavicovej i pravicovej vláde, zastupoval sociálnych demokratov a teraz oblieka dres liberálov, tak sa nám ponúka viac než rozpačitá odpoveď. A rovnako rozpačito – a to je mimoriadne diplomatické hodnotenie – pôsobí pozícia Slovenskej republiky voči rôznym štátom i združeniam. Spomínate si, keď minulý rok začali predstavitelia koalície spochybňovať opodstatnenosť V4? Áno, to je to zoskupenie, ku ktorému sme sa 30 rokov vinuli, na ktoré sme nadväzovali a ktoré dávalo silu aj päťmiliónovej krajine, akou je Slovensko. Vakcínu Sputnik V dokonca rezort diplomacie povýšil na hybridnú zbraň. To, že by očkovacie látky mali byť zbraňami, v tom jedinom s ministrom rezortu diplomacie súhlasím. Ale zbraňami proti epidémii, a nie proti spolunažívaniu slovanských národov v jednej Európe. A aby toho nebolo málo, tak prvý predseda Matovičovej vlády, sám Igor M., vyhlásil, že za ruskú vakcínu ponúklo Slovensko Zakarpatskú Ukrajinu. Politik, ktorý jatrí rany nielen vlastnému národu, ale aj svojim susedom, s ktorými údajne chceme mať dobré vzťahy, tak taký politik patrí skôr na smetisko dejín, ako do celosvetového diania. A čo nato minister Korčok, ktorý by mal dohliadať na reputáciu Slovenskej republiky, na jej jednotné prezentovanie v zahraničí? Občas mierne zakašle, povie pár slov, a I. Matovič si cestuje po Európe ďalej, dáva vyhlásenia, ktoré spôsobujú politické otrasy a ako novovymenovaný minister financií rieši všetko ostatné, len nie to, čo mu ako šéfovi tohto rezortu prislúcha.

 

Slovenská diplomacia mala dobré meno v minulosti, a to najmä preto, že politici, koaliční či opoziční, nachádzali zhodu v tom podstatnom, čo náš štát v jeho reprezentovaní navonok potrebuje. Vráťme sa na chvíľu do októbra 2017. Vtedajší predseda vlády Robert Fico si podal ruku s prezidentom Andrejom Kiskom a spoločne s predsedom parlamentu Andrejom Dankom podpísali vyhlásenie k prioritám členstva Slovenskej republiky v Európskej únii a v Severoatlantickej aliancii. Niečo nepredstaviteľné v čase, kedy I. Matovič útočí na prezidentku Zuzanu Čaputovú len preto, že si ona dovolí mierne kritizovať jeho nedotknuteľnosť. Prispôsobivý predseda parlamentu Boris Kollár, ktorého hlavnou zásluhou je zotrvanie I. Matovič pri moci, pretože mu neustále pevne kryje chrbát, možno len opäť dá nejaké vyhlásenie, ako chce všetkých uzmierovať. Ale medzitým vznikajú nevyčísliteľné škody pre slovenské renomé. Len si spomeňte, ako sa Slováci hanbili, keď celý svet zabávalo video expremiéra z Bruselu, odkedy jeho „one time – next time“ zľudovelo. Nemyslím si však, že pozitívne ovplyvní vnímanie značky Slovenskej republiky. O holičskom monológu I. Matoviča pri francúzskom prezidentovi E. Macronovi snáď ani nemá zmysel hovoriť, ak sa zamýšľame nad tým, kam kráča slovenská diplomacia.

 

Nechcem vynášať unáhlené súdy. Ale symbolických 100 dní tejto vlády uplynulo už minulé leto a s približovaním sa toho ďalšieho mám skôr obavy, čoho všetkého sa ešte Slováci dočkajú? Bezradných pendlerov na hraniciach svojej domoviny, ktorí zostanú tak blízko svojich domovov, a pritom tak ďaleko, lebo ich nepustia do vlasti? Spackaného plánu obnovy, kedy mali financie z EÚ prispieť k náhrade škôd po pandémii? Alebo snáď vystúpenia Slovenskej republiky z V4? Diplomat na ministerskej stoličke si skôr všíma dianie v ďalekej Venezuele, rieši hybridné hrozby, ktoré vlastnými slovami spoluvytvára, alebo zabúda na vyriešenie smrti slovenského živnostníka J. Chovanca, ktorého smrť už tri roky belgické úrady trestuhodne nevyšetrili.