Pôvodné znelo príliš rusky a v dobe amerického honu na komunistov mu spôsobovalo iba starosti. K novému sa ale dostal rýchlo, podľa ulice vedúcej ku filmovým ateliérom.

Nezabudnuteľného Charlesa Bronsona (1921-2003) si často plietli s indiánom, v skutočnosti ale mal tatárske korene. Narodil sa ako jedenáste z pätnástich detí litovského imigranta Waltera Buchinského a jeho ženy Mary v malom banskom mestečku Ehrenfeld v Pennsylvánii. Kvôli biednemu ošateniu a nedobrej angličtine sa malý chlapec v škole často stával terčom posmeškov a bitky zo strany lepšie situovaných spolužiakov. K tomu ešte pripočítajme stiesnenosť sedemnásťčlennej rodiny v malom trojizbovom domčeku, o ktorý v roku 1926 navyše prišli. Patril totiž ťažobnej spoločnosti a keď sa Ehrenfelde objavili štrajky a sociálne nepokoje, firma nepohodlných zamestnancov jednoducho vyhodila na ulicu a to nielen z práce, ale aj z domova. To sa stalo aj Buchinského rodine a mohli hovoriť o veľkom šťastí, že na istý čas získali bývanie aspoň v pivnici jedného z baníkov, ktorý o zamestnanie neprišiel. Bieda tých rokov sa nezmazateľným spôsobom zapísala do Charlesovej pamäti:

            „V najhoršom období života nás vyhodili z domu. Otec nám všetkým vyholil hlavy ako prevenciu proti všiam. Boli sme strašne chudobní a nosil som preto oblečenie z druhej ruky. A pretože moji starší súrodenci boli väčšinou sestry, neraz ma matka zaodiala do ich oblečenia. Pamätám si, ako som chodil do školy v dievčenských veciach a ponožky som mal ružové. Niekedy po škole som ich musel požičať zase bratovi.“

            Keď v roku 1931 zomrela hlava rodiny a týždenný príjem na živobytie nestačil, začal desaťročný chlapec fárať s ostatnými do bane: „Za tonu uhlia sme dostávali jeden dolár. Celý deň sme trávili prípravou uhlia, aby sme ho mohli na druhý deň vyviezť von. Na šachte sme boli chlapi všetkých národností – Poliaci, Íri, Nemci. Dorozumievali sme sa rukami-nohami či lámanou angličtinou, ale vytvorilo sa medzi  nami pevné puto. Vedeli, koľko toho za pracovný deň zvládneme a všetko sme robili spoločne. Robota bola naozaj ťažká, všetko sme museli vyvážať ručne.“

            Napriek lopoteniu sa Charlesovi ako jedinému z rodiny podarilo dokončiť strednú školu. Keď neskôr narukoval do armády, nevedel si pozitíva tejto zmeny dosť vynachváliť. Navyše sa ocitol medzi elitou vojenského letectva a zrejme prvýkrát vo svojom živote bol so svojim údelom spokojný: „Naučil som sa tam poriadne anglicky, postaral o seba a konečne ochutnal naozajstné jedlo. A napokon – nenosil som oblečenie po svojich sestrách. Brali ma ako vlastného, žiadne šikanovanie, žiadne úškrny alebo mlátenie. Bolo to úžasné obdobie.“

            Po vypuknutí druhej svetovej vojny slúžil ako palubný strelec v tichomorskom námornom letectve. Niekoľkokrát bol ranený a napokon aj vyznamenaný rádom Purpurového srdca. Po odchode do civilu sa jeho možnosti ale zase zúžili. Do bane sa vrátiť nechcel, preto istý čas boxoval v pokútnych ringoch, šúpal cibuľu, pomáhal na farme a piekol chlieb. Napokon sa rozhodol odísť do New Yorku a skúsiť to najmenej pravdepodobné zamestnanie, keď sa popri večernej škole a lekciách kreslenia prihlásil aj na kurzy herectva. Tu stretol istú Harriet Tendlerovú, ktorá sa zakrátko stala jeho manželkou. Vo svojich memoároch si na toto zoznámenie spomenula: „Na prvom rande mal Charles vo vrecku iba štyri centy, bol však neochvejne presvedčený o tom, že sa preslávi a zbohatne.“

            A presne to sa aj stalo. Hviezda Charlesa Bronsona postupne stúpala nahor a nesmrteľné filmy zlatej éry westernov ako „Sedem statočných“ či „Vtedy na Západe“ mu v roku 1971 vyniesli nielen Zlatý glóbus, ale aj titul „najpopulárnejšieho herca na svete“. Ani na vrchole kariéry, uprostred blahobytu filmovej smotánky, ho však neprestali strašiť obrazy z minulosti, poznačenej chudobou, neistotou a živorením početnej rodiny v beznádejne prepchatom pivničnom byte. Hoci nič z obdobia trpkého detstva neľutoval, neboli to jediné nočné mory, ktoré ho prenasledovali až do konca života. „Tma a úzke chodby v bani mi nerobili dobre. Kvôli tomu mám panickú hrôzu z uzatvorených priestorov a nedokážem dýchať. Večer musím nechať rozsvietené aspoň jedno svetlo, inak by som vôbec nezaspal,“ posťažoval sa v jednom z interview.

            Keď osemdesiatdvaročný Charles Bronson navždy zavrel oči ako zámožný muž, zanechal za sebou značné imanie nepredstaviteľné pre chudobného chlapca, ktorý kedysi pod ťarchou biedy ako desaťročný fáral do bane. Iróniou osudu však hádky o rozdelenie bohatého dedičstva po jeho smrti pozostalej rodine nepriniesli vôbec nič dobrého.