K naplneniu tejto proklamácie až komickej svojou povrchnosťou však nedošlo. Okrem iného hlavne preto, že autor tejto do oči bijúcej výzvy na balamutenie voličov si zjavne pomýlil hodnoty s úletmi. Sociálnu demokraciu totiž nemožno „spraviť“. Tá je s nami na Slovensku už viac ako storočie.

 

Korene sociálnej demokracie pritom myšlienkovo vyrastajú priamo zo základov židovsko-kresťanskej etiky a antickej filozofie rozvíjajúcej úvahy o demokratickej podobe spoločenského usporiadania. Jej nosné idey po stáročiach obohatilo humanistické a osvietenecké myslenie pripravujúce pôdu pre deklaráciu občianskych i národných práv počínajúc osemnástym storočím a v storočí nasledujúcom umožnilo vznik medzinárodného hnutia pracujúcich a vznik jednotlivých politických strán. 

 

„Sociálna demokracia prevzala od liberalizmu iba tri z jeho základných princípov: vieru v pokrok, princíp rovnosti a politickú slobodu,“  objasňuje nám história, pričom toto ponaučenie sa nedávno dostalo aj do preambuly politického programu sociálnych demokratov u našich západných susedov. „Odmietala však akceptovať účelový individualizmus liberalizmu, chápanie súkromného vlastníctva ako primárneho predpokladu ľudskej slobody a požiadavku, aby štát zasahoval do hospodárstva iba minimálne. Odmietavá reakcia na sociálny údel pracujúcich v ranom kapitalizme, osvietenecká viera vo vedu či technický pokrok a nádej na súdržnú spoločnosť slobodných a seberovných ľudí sa v 19. storočí spojili do myšlienky a hnutia moderného socializmu. Ten od začiatku zaujímal voči kapitalistickým výrobným pomerom kritické postavenie. Spoločenská realita, ako ju zažívali pracujúci, mala s osvieteneckými ideálmi iba veľmi málo spoločné. Ich situáciu vôbec necharakterizovala sloboda, ale závislosť, nie rovnosť, ale vykorisťovanie a ďalekosiahle bezprávie, nie bratstvo, ale ponižovanie a holý boj o prežitie.“

 

Sociálna demokracia v strednej Európe prešla od druhej polovice 19. storočia pomerne zložitým vývojom o to viac, že sa rozvíjala v podmienkach mnohonárodnostného Rakúsko-Uhorska. Obzvlášť to platí o území dnešného Slovenska a časoch po prijatí dualizmu v rámci vtedajšej monarchie. Pôvodná orientácia sociálnej demokracie na proletársky internacionalizmus stelesnený napríklad Prvou internacionálou (čiže Medzinárodným robotníckym združením založeným v roku 1864 v Londýne a ďalšími nástupníckymi  organizáciami), sa ale u nás veľmi skoro dostala do rozporu s emancipačnými nárokmi slovenského národa.

 

Veľmi dobre to možno ilustrovať na príklade životného príbehu zakladateľa sociálnodemokratického hnutia na Slovensku Emanuela Lehockého (1876-1930), o ktorom známy spisovateľ a politik Martin Rázus (1888-1937) neváhal napísať, že „nebol ani o mak menším národovcom, ako ktorýkoľvek z našich najprvších“. Sociálna demokracia tak dostala už pri svojom zrode výrazne patriotický charakter. Emanuel Lehocký bol medzi signatármi Deklarácie slovenského národa vyhlásenej 30. októbra 1918 v Martine a pôsobil aj vo výkonnom výbore Slovenskej národnej rady. Už v prvé dni novej štátnosti pripravoval zjazd Sociálnodemokratickej strany Slovenska, ktorý sa zišiel 25. decembra 1918 v Liptovskom Mikuláši.

 

„Otec zakladateľ“ s príznačným biblickým menom zasvätil prakticky celý život tomu, aby pomohol svojich rodákov voviesť do zasľúbenej krajiny sociálnych vymožeností a nie je jeho chybou, že v tom čase bolo na takéto činy priskoro. V novej strane, ktorá vznikla fúziou slovenskej a českej sociálnej demokracie do jednotnej Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej síce zastával funkciu predsedu Slovenského výkonného výboru a v rokoch 1920-1925 vykonával funkciu senátora Národného zhromaždenia, ale postupne ho pre vlastenecké cítenie odsúvali na okraj politického diania. Tento smutný fakt okrem iného ilustrujú aj slová jeho syna, známeho architekta Júliusa Lehockého, podľa ktorého stál za odchodom otca z verejného života predovšetkým nesúhlas s „politikou bezduchého akceptovania čechoslovakizmu a ignorovania národnej otázky v politike nového vedenia sociálnej demokracie.“

 

Toto všetko je dnes – mimochodom, stále málo preskúmaná – história. Ale vďaka nej vieme, že sociálnych demokratov „nespravíme“ – na Slovensku sú už viac ako storočie a pre jeho budúcnosť vytvárajú hodnoty a nie úlety.