Keď sa zaoberám našou minulosťou, neraz sa mi pred očami premietajú slová listu, ktorý v roku 1922 napísal spisovateľ a lekár Ladislav Nádaši Jégé tiež spisovateľovi a lekárovi Martinovi Kukučínovi, vracajúcemu sa domov z potuliek po cudzine.

„Tvoja Orava, milý priateľu, v tejto metelici sa stala najostalejšou popeluškou medzi všetkými krajmi našej Československej republiky. Nás sa nezastane nikto. Rok, čo rok hynú naši horniaci na škvrnivku, červienku, kiahne. Po chudobných vrchoch žijúci ten ľud trpí všetkými nemocami, ktoré sú údelom biedy a s ňou spojenej nevedomosti. Jeho hlavný zárobok rúbanie dreva, teda jedna z najťažších robôt, s ktorou je spojená vždy veľká rada ťažkých nehôd. Aby mohli poplatiť dávky, utekajú každé leto celé dediny na bohatšie kraje do práce, aby priniesli so sebou nielen skromný zárobok, ale aj celú radu nákazlivých nemocí. Ale aj v celej Orave niet nemocnice, ktorá by zasluhovala toho mena, vzdor tomu, že už mnohí bratskí českí lekári sa za ňu zaujali. Premávkové pomery sú v mnohých častiach Oravy stredoveké, cesty zanedbané, tri štvrtiny župy nemajú vôbec železnice, následkom čoho v mnohých obciach žijú ľudia život nie barbarov, ale divochov z bronzovej doby. Oravský lepšieho osudu hodný ľud nemá následkom nášho „najspravodlivejšieho“ volebného práva vôbec žiadneho ústavného zástanca.“

Ladisla Nádaši Jégé písal tento list, ktorý uverejnila aj vtedajšia tlač, vo veľkom smútku z časov, od ktorých sa veľa očakávalo, no v skutočnosti sa nič nemenilo ani nezmenilo. Akoby sa načahoval za každým, a za všetkými, čo mohli pomôcť zmeniť neprajné časy.

Kto mohol lepšie vidieť holú skutočnosť ako lekár trmácajúci sa na konskom povoze po oravských dedinách, v ktorých ešte v dvadsiatom storočí mnohé pripomínalo stredovek?  Bol veľkým pozorovateľom života a jeho zásad, prenikavý duch, citlivý, plný otázok i odpovedí, často bezradný pred veľkými záhadami večnosti, no s duchom, ktorý prerastal svoj vek. Veľa umierania videl ešte počas prvej svetovej vojny, keď bol hlavným lekárom vo vojenskom lazarete.

A po vojne? Dakedy to bolo vari ešte horšie. Choroby a nesmierna bieda. Martin Kukučín, keď videl skutočnosť, radšej sa pobral preč. Opustil rodnú zem.

Ladisla Nádaši Jégé sa nevzdával, hľadal cesty ako prispieť k zmenám. Lenže tie neprichádzali, ba blížila sa nová katastrofa.

Nesmierny strach prežíval, keď koncom tridsiatych rokov sa začalo chýliť ku vojne. Nedožil sa ani jej začiatku, ani konca, ktorý priniesol aj Oravcom lepšie časy.