Ustarostený súdruh si pritom nezabudol povzdychnúť: „A takíto ľudia dnes ovplyvňujú mládež – kam to len povedie?“

Rezekovo svedectvo neostalo osamotené, keďže čoskoro sa stalo súčasťou tajného spisu, do ktorého pracovníci Štátnej bezpečnosti archivovali „operatívno-pátracie poznatky o Gottovom nevhodnom správaní“. To bolo ešte v decembri 1969,  kedy prišlo hlásenie o jeho slovných „urážkach na adresu ZSSR“. A hoci nositeľ ocenenia Zlatý slávik medzitým niekoľkokrát v krajine Sovietov úspešne vystupoval, skutočnú odpoveď na rečnícku otázku znepokojeného náčelníka Verejnej bezpečnosti predstavuje až pozvanie, na základe ktorého v roku 1987 odletel známy umelec na stretnutie s Michailom Gorbačovom do Moskvy. Nie na koncert, ale na poradu, ako si to vybavuje vo svojich spomienkach: 

            „Poviem vám príhodu, ktorá sa odohrala v roku 1987, kedy som dostal pozvánku do Moskvy. Z každej krajiny sveta tam vtedy neoficiálne hosťoval jeden predstaviteľ za vedu, kultúru a cirkev. Všetci sme prebývali v jednom hoteli, na takzvanom Fóre za zatvorenými dverami. Jeho zmyslom bolo skutočne osobné pozvanie, ktorého dôveryhodnosť potvrdzovalo, že za ním nestála žiadna inštitúcia, a už vôbec nie komunistická strana, ale úprimná snaha sa otvorene rozprávať. Celý päť dní sa debatovala na tému Ako by sa dal zachrániť svet. Celá akcia vyvrcholila osobným pozvaním od Michaila Sergejeviča do Kremľa, opäť bez protokolárnych ceremónií straníckych orgánov.“

            Kvôli presnosti uveďme, že sa pritom opierame o knihu rozhovorov publicistu Rostislava Sarvaša  „Ako to vidí Gott“ z roku 1992. Dnes je to skutočná literárna rarita nielen preto, že je už takmer nedostupnou, hoci stále žiadanou položkou v antikvariátoch, ale predovšetkým prekvapujúcim náhľadom do verejnosti dovtedy skrytých politických názorov umelca. 

            Jedného rána sme teda išli do Kremľa. Pred hotelom sa zoradili autobusy, ktoré nás odviezli pred brány sídla niekdajších sovietskych cárov. Všetci sme išli dovnútra a ja som sa po celú dobu držal pri Milošovi Formanovi. Vchádzame do brány a Miloš mi vraví: „Keby nám niekto v šesťdesiatom ôsmom povedal, že sa za necelých dvadsať rokov stretneme v Kremli, kde nás budú vyzývať k demokratickému mysleniu, tak by sme ho mali za blázna.“ Ako sme tak šli dlhými kremeľskými chodbami, pomaly sa ma stále viac zmocňovala akási zbožná pokora. Prejdete obrovskou pompéznou halou, potom zostupujete po dlhom schodisku, dole sa dostávate do nejakých podivných chodieb pod Kremľom, potom idete dokonca úzkymi, niekoľko storočí starými katakombami, následne prechádzate sálami a kaplnkami, ktoré majú architektúru ako zo starých ruských rozprávok, proste idete, prechádzate, vchádzate, vychádzate a ako k tomu cárovi dôjdete, tak ste takýto malý. Zistil som, že som sa desne zmenšil, že ma ten cár pokoril. Nebol som ani zďaleka sám. Všetci tí šéfovia veľkých bánk tam stáli s pokorou a naraz z nich ten sebaistý západný imidž nevyžaroval, ale vychádzal z toho, ktorý ich na seba nechal dlho čakať – z Michaila Gorbačova.“

            Podľa Gottovej mienky si chcel vtedajší najmocnejší muž Sovietskeho zväzu ujasniť, čo by sa stalo, pokiaľ by veľmoci v bipolárnom svete pokračovali v ďalšom zbrojení a rezignovali na závažné témy predovšetkým v oblasti ekonomiky, kolektívnej bezpečnosti a ochrany životného prostredia. Nie náhodou sa stretnutie sa uskutočnilo v roku 1987, kedy sa slovami Gorbačovovej autobiografie „začalo najdramatickejšie obdobie perestrojky“. V tomto roku vyšla tiež jeho kniha „Prestavba a nové myslenie“, ktorej ústrednou témou bola na tú dobu odvážna demokratizácia spoločnosti, „reformy v medziach socializmu, ale nie v takých, ktoré by spútali spoločnosť, udusili iniciatívu a angažovanosť ľudí.“ Generálny tajomník bol schopný a ochotný nielen diskutovať, ale aj pozorne načúvať. Na sovietske pomery nevídanej, otvorenej debate zodpovedalo aj nezvyčajné zloženie jej aktérov v kremeľskej zjazdovej dvorane.

            „V tej obrovskej sále, kde zasadal Najvyšší soviet a tróni obrovský portrét Lenina, nedrepeli žiadni členovia politbyra, ale sedel tu iba samotný Gorbačov. To bolo prvýkrát v histórii. Takže, miesto papalášov si Gorby posadil vedľa seba  významných odborníkov zo Západu. Pre pozvaných to znamenalo šok. Medzi prítomnými sedeli aj šéfovia veľkých bánk. Bol tam napríklad staručký Armand Hammer, ktorý v začiatkoch kšeftoval s boľševikmi a stal sa osobným priateľom Lenina. Boli tu aj páni z Wall Street a ďalší svetoví biznismeni a aj pre nich osamotený Gorby vyzeral ako z rozprávky. Pripomínam, že sa písal rok 1987,  kedy naši politickí predstavitelia mali na demokratické zmýšľanie sovietskych súdruhov úplne iný názor,“ dodal k tomu už po zmene režimu Karel Gott.

            Či už toto bola predzvesť pádu železnej opony a dramatickej cesty ku slobode v krajinách strednej a východnej Európy, to síce Zlatý slávik nespomenul, všetci ale vieme, že o dva roky k tomu naozaj došlo.