Goran Lenčo, spisovateľ

 

Budem taký trúfalý, že si dovolím zaspomínať. A čo viac, dovolím si zaspomínať na niečo, čo som sám nezažil. A tak načriem do spomienok druhých. Nebolo to až tak dávno a čas je povahou paradoxný a výsostne individuálny, to, čo bolo vtedy, je ako dnes, a to, čo je dnes, bude zajtra čiernobielou fotografiou z minulosti. Čo na tom, že na rozhalenú hruď mieri tankový kanón s rážou natoľko impozantnou, že ústie hlavne je široké skoro tak ako tá hruď. Hruď vyzývavo smrteľná. A hruď nie je z ocele. Nie, telo je silnejšie než oceľ!

 

A nemusí ani horieť... Lebo zápalné obety nie vždy bohovia vyslyšia.

 

Heroizmus. A zúfalstvo...

 

Ale v mysliach mnohých hlavne prekvapenie a nepochopenie. Ako pochopiť ľudsky nepochopiteľné? Ako citmi obsiahnuť číry pragmatizmus?

 

„A tak mi kolegovia hovoria: prepadli nás Rusi! A ja im na to – nepomýlili ste sa? Hádam Američania, nie? Veď Rusi sú naši spojenci. Ale oni len stále: nie, Rusi, veď uvidíš. A potom som ich naozaj uvidel, ohromnú kolónu obrnených transportérov a vozidiel.“

 

Sovietska generalita sa nadchýna perfektne naplánovanou vojenskou akciou. Potenciálna hrozba je zažehnaná a neexistujúci nepriateľ spacifikovaný. No, neexistujúci bol možno dovtedy, možno. Potom sa prebudila zášť. A niet divu. Oslobodenie od kontrarevolučných snáh sa nezaobišlo bez strát, či len s tak minimálnymi stratami, že nestoja za reč (nestojí za reč ľudský život?). Boli to desiatky mŕtvych. Civilistov. Čo na tom, že väčšina z nich nebola podlo zastrelená, ale napríklad zrazená bezohľadným tankistom? Opitým vodičom či vodičom dezorientovaným, či vodičom nerešpektujúcim pravidlá cestnej premávky? Bolo by to absurdné, keby to nebolo tragické. A je to pre to menej ikonické? Azda menej filmové, že k tomu až na pár prípadov nedošlo v boji? Mali sme z okien vyhadzovať Molotovove koktejly, aby sme spravili tradíciu okupácie živou a noblesnou? Vďaka Bohu, že k niečomu takému nedošlo. A vďaka Dubčekovi a spol.!

 

Napokon smrť je smrť a zbytočná smrť ako akt agresie je neospravedlniteľným činom, ktorý zamrzí o to viac, že je zároveň zradou, no za zradcu je však označený nevinný. Ale žiaden strach, veď nikto sa ani neospravedlňuje, tají sa to. Oficiálne nie sú žiadne obete. Pragmatizmus opäť víťazí. Je to hra o tróny a z geopolitického hľadiska stúpame naivne bosí po ceste, kde sú tŕne. Je ale krásna slnečná jar a máme ružové okuliare. Nebojíme sa. Niekto sa ale bojí. Niekto oveľa väčší a silnejší, než sme my. Že budeme jeho tŕňom v päte. Zvláštna doba živená citmi a zbavená citov. Aspoň naoko.

 

Učebnica dejepisu, kapitola moderné dejiny. Scéna ako z vojnového filmu. Vyzerá to tak veľkolepo! A neskutočne... Navyše, bolo to dávno, čo na tom, že rodičia to zažili? Čo na tom, že si to pamätajú? Dávne detské spomienky... Navyše ich spomienky, nie naše. Sú to len vyblednuté fotografie... My, mladí, si nič nepamätáme, a keby sme si aj pamätali, pamätať si radšej nechceme. Pozeráme sa dopredu a neotáčame sa späť. Päťdesiat rokov, to sú pre nás eóny. A krv na čiernobielych fotografiách nevyzerá skutočne. Taká krv nemá farbu. Je to akoby naaranžovaná artová poloha akéhosi excentrického dekadentného fotografa. Primitívny vizualizmus, ktorý nás prestupuje, túžba dotýkať sa objektu očami, obnažovať detaily, aby sme vôbec uverili, to z nás odčerpáva schopnosť empatie. A predstavivosť? Kto si predstaví nepredstaviteľné?

 

Ako vložiť do fotoaparátu minulosti farebný film? Ako kolorovať spomienky tých, čo spomínajú? Len sa stíšiť a počúvať, tak sa dotkneme rán očami. Detailne. Pokúsiť sa pochopiť zdanlivo nepochopiteľné.

 

Budúcnosť musí byť vystavaná na minulosti, inak sa stratí kontinuum a ono nejestvuje len tak, samé od seba, o nás bez nás. Ak máme budúcnosť spoluvytvárať a nielen sa ňou nechať pasívne obtekať ako utopenec prúdom dravej riavy, musíme si minulosť niesť v sebe.

 

A tak som sa pýtal tých, ktorí si pamätali.

 

Pretože nič, čo sa stalo, sa neodstane. Pretože, keď zabudneme na minulosť, minulosť sa nestratí, ani rana nezmizne, to už vôbec nie, preruší sa však to vlákno, čo nás spája s našimi predchodcami.

 

Nech sme prekliati aj za to, že toľko zabúdame!