V myšlienkach neraz ešte stále sú prítomní, len fyzicky sa ich nevieme dotknúť. A radi by sme. Niekoho pohladiť, inému pomôcť, alebo položiť otázku. Sme odkázaní už len na vlastnú obrazotvornosť. Aspoň tým malým plamienkom dáme najavo, že si niekoho vážime, že máme k nemu vzťah, že nezabúdame.

 

Na nezabúdanie by sme si však mali zvyknúť nielen u našich blízkych, ale aj u celkom neznámych, ktorých odkaz či činorodosť zanechali svoje nezmazateľné stopy. Jedným z nich je Emanuel Lehocký, ktorého náhrobok môžete nájsť na bratislavskom Ondrejskom cintoríne oproti Medickej záhrade. Je pôsobivý už na prvý pohľad a po prečítaní je zrejmé, že nejde o obyčajného človeka.

 

E. Lehocký bol tým, kto ešte v časoch Uhorska zdôrazňoval význam sociálnej demokracie. A hoci stál po skončení prvej svetovej vojny na čele tej slovenskej, pre vytvorenie štátu a pre politický život pripojil slovenských sociálnych demokratov k českým, aby sa aj v spoločnosti etabloval nový štát. Ako o ňom prezrádza náhrobný kameň, bol to „človek nanajvýš dobrý a bojovník za ideu pokroku neohrozený“.

 

Zomrel v roku 1930 vo veku 54 rokov a možno by sa pri ňom mohol pristaviť nielen ten, komu srdce bije vľavo, ale každý demokrat, ktorý si váži a ctí svojich oponentov. Aspoň teraz by sme mohli zapáliť sviečku každému, kto akokoľvek prispel k vtedajšej štátnosti i k rozširovaniu sociálneho rozmeru politiky.