Podobne to môže byť aj pri čítaní nasledujúcich zápiskov. Akurát, že ich autorom nie je nikto iný, ako niekdajší generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, Leonid Iljič Brežnev (1906-1982).

 

         „Keby sme o tom, kto bol Brežnev, mali usudzovať z jeho denníkov, ďaleko by sme sa nedostali,“ konštatuje český historik a publicista Martin Novák. „Jeho zápisník totiž neobsahuje žiadne štátnické myšlienky, iba záznamy toho, čo robil, kam išiel, alebo s kým hovoril. Banálne každodennosti, ktorými svoj denník mohol naplniť akýkoľvek človek.“

         Tieto denníky zatiaľ ako celok nevyšli, ale významný ruský historik Dmitrij Volkogonov (1928-1995) z nich vybrané časti predsa len publikoval. A tak sa napríklad dozvedáme, čo robil najvyšší sovietsky funkcionár 16. mája 1976: „Nikam som nešiel, nikomu nevolal. Nikto nevolal ani mne. Chvíľu som sa len tak prechádzal, potom sa díval ako CSKA prehrala so Spartakom, aj keď hrali dobre.“ 7. augusta si zase poznamenal: „Devätnásty deň dovolenky. O pol druhej som plával, potom pol hodiny masáže a umyl som si hlavu.“ Záznam zo 16. júna 1977: „Odvážil som sa. 86 kilogramov. O desiatej predpoludním zasadnutie Najvyššieho sovietu.“ Z toho istého roku pochádzajú aj nasledujúce duchaplné riadky: „Díval som sa na televíziu. Večeral som so synom. Rozcvička a potom rozhovor s Černenkom. Prišiel krajčír a odovzdal mi oblek. Hovoril som s Podgorným o futbale a hokeji, trochu aj o ústave.“

         Nuž, ako vidieť, o tajomníkovom súkromnom živote alebo osobných názoroch sa tu príliš nedozvieme. Rovnako chýbajú akékoľvek relevantné úvahy o vtedy tak protežovanom marxizme-leninizme, ktorého bol Brežnev oficiálnym vykladačom. Ostatne, on samotný sa o štúdium boľševických klasikov takmer vôbec nezaujímal. Traduje sa, že v čase, kedy mu lekár zakázal fajčiť, schovával si sovietsky vodca škatuľku cigariet v otvore vyrezanom do stránok jedného z Leninových spisov, ktoré mal na regáli v pracovni. A keď mu ktorýsi z poradcov zodpovedný za vypracovanie prejavov príliš vyšperkoval reč citátmi klasikov „vedeckého komunizmu“, Brežnev iba odmietavo mávol rukou a poznamenal: „To mi tam nedávaj. Aj tak mi nikto neuverí, že som to čítal.“ Jeho obľúbenou lektúrou bol humoristický týždenník „Krokodíl“, sovietska obdoba kedysi u nás tak populárneho časopisu „Roháč“. Často ho nosil na zasadnutie politbyra, kde z neho glosoval vtipy, čo niektorých z jeho suchopárnejších súdruhov vytáčalo do biela, hoci – samozrejme – museli svoje pocity skrývať.

         Zatiaľ čo zberateľská vášeň Leonida Iljiča pre rôzne vyznamenania, medaily a rády bola všeobecne známa, jeho záľuba vo filmových westernoch bola pred verejnosťou takmer utajená. „Bol to Brežnevov obľúbený žáner,“ opätovne potvrdzuje toto zistenie Martin Novák. „Zbožňoval herca Chucka Connorsa, ktorý hral hlavnú úlohu vo filmoch Strelec alebo Geronimo. Keď v roku 1973 prišiel Brežnev do Washingtonu, Nixon mu prichystal prekvapenie. Pretože vedel, že jeho hosť obdivuje Connorsa, pozval takmer dvojmetrového herca do Bieleho domu. Connors potom sovietskemu politikovi venoval dve pištole, ktoré používal vo svojich filmoch. Spoločne sa odfotili a priebežne udržiavali kontakty.“

         No, a naostatok chcel Chuck Connors odprevadiť svojho prominentného sovietskeho fanúšika aj na jeho poslednej ceste. Ostalo však iba pri chvályhodnom zámere – George Bush starší, ktorý viedol americkú delegáciu k účasti na smútočných obradoch v Moskve totiž filmového pištoľníka na palubu vládneho boeingu napokon nezobral.