Dnes sa hovorí až pričasto o potravinovej sebestačnosti a o tom, že sa málo obrábajú polia, že si neprodukujeme vlastnú zeleninu a ovocie, že sme odkázaní na dovážanie zo zahraničia. Áno, je skutočnosťou, že sa roľníckemu povolaniu venuje iba malá časť ľudí, ale pre pochopenie tohto fenoménu, ktorý prinieslo minulé storočie, si môžeme zájsť napríklad k britskému historikovi Tonymu Judtovi.

 

Po skončení druhej svetovej vojny sa väčšina Európy nachádzala v predindustriálnom období. To znamenalo, že stredo i východoeurópske štáty, ale aj Škandinávia či Írsko, boli najmä agrárnymi krajinami. Napríklad v takom Rumunsku a Juhoslávii sa až tri štvrtiny pracujúcich živili poľnohospodárstvom. V Španielsku, Portugalsku, Grécku, Maďarsku a Poľsku pracovala na pôde polovica obyvateľov v dospelom veku. V Taliansku išlo o dve pätiny a dokonca aj každý tretí Rakúšan obrábal nejaké to pole. Vo Francúzsku to boli traja z desiatich zamestnaných.

 

Koniec druhej svetovej vojny a najmä socialistická industrializácia, ako aj naštartovanie priemyslu v západnej Európe vďaka Marshallovmu plánu, zmenili svet našich starých rodičov na postagrárny. Nasledujúcich tridsať rokov opúšťa veľká časť Európanov poľnohospodársku pôdu a uteká do miest. Ako dodáva T. Judt, platí to v najväčšej miere pre šesťdesiate roky. Koncom sedemdesiatych rokov roľníčilo už iba 16 % Talianov, 12 % Rakúšanov či 6,8 % Západných Nemcov. V Belgicku s 3,3 % a vo Veľkej Británii s 2,7 % išlo takmer o štatistickú odchýlku. A aj napriek zvyšovaniu efektívnosti prác na poliach, v sadoch či pri živočíšnej výrobe, dochádzalo systematicky k úbytku roľníkov.

 

V socialistickom bloku sa puto k otcovej roli násilne pretrhlo kolektivizáciou, zdrustevňovaním a hanlivým označovaním sedliakov. Z večera do rána sa z nich stali kulaci, nepriatelia štátu, a to len kvôli tomu, že chceli aj naďalej obrábať pôdu. Preto sa nečudujme, ak dnes konštatujeme, že u nás na tých poliach mladí nechcú robiť. Nemajú vzťah k pôde, ktorej sa vzdávali už ich prarodičia.

 

Dnešok je len následkom vtedajšej modernizácie a zmeny spôsobu života. Tiež politika a mocenské tlaky v západnej i východnej časti Európy (a čo je paradoxné, že sa to dotklo štátov z oboch strán železnej opony) urýchlili náš prechod od produkcie vlastných potravín k dovozu chleba nášho každodenného...