V tej súvislosti stále viac vystupuje do popredia aj otázka skutočného bohatstva. Ako vnímať múdro bohatstvo a štát, v ktorom žijeme?

BOHATSTVO pragmaticky

Teória človeka - v škole vyučuje, že oveľa väčším bohatstvom ako MAŤ (materiálne bohatstvo) je bohatstvo typu BYŤ (duševné bohatstvo). Osvietenci a reformátori k tomu dodávajú, že úplne nad tým tróni bohatstvo duchovné (hodnoty božstva, ktoré nás najviac presahujú).

Prax života – utvrdzuje človeka stále viac v tom, že najlepšie bohatstvo je určitá rovnováha, lebo symetria je základným princípom doteraz neprekonanej učiteľky života v evolúcii, ktorou je matička PRÍRODA. Takže asi najlepším typom bohatstva k trvalej prosperite sú najmä dlhodobé psychické zisky. Ich jadrom je, podľa môjho názoru, aj rozumná kombinácia materiálneho dostatku i duševnej pohody a spokojnosti.

Nielen preto, ale aj preto – sa mi z početných definícií bohatstva najviac páčia dve nasledovné:

1/ Najbohatší nie je ten, ktorý má najviac – ale ten, kto potrebuje najmenej

2/ Najbohatší je ten, kto vie najviac bohatstva rozdať zo svojej múdrosti (napríklad z vlastných skúseností, zážitkov, osobných lekcií a poučení z chýb)

Múdry má vždy bohatstvo v sebe

Človek bol projektovaný na DOBRO, nie na ZLO. Život v treťom miléniu prináša dramaticky a radikálne veľa zla, konkrétne v roku 2020 sú takéto poryvy a vzruchy o to citlivejšie, že globálna pandémia covidu 19 v korona-dobe donútila ľudí zamyslieť sa viac a lepšie nad hodnotovou abecedou života. Mnohí to sami nezvládajú a vzhliadajú s dôverou alebo naivitou k štátu ako božskej manne a mesiášovi. Ale štát vedú tiež len zvolení ľudia, ktorých výber je krutou daňou za to – ako štát riadia. Či dobre (múdro, produktívne a odborne cez znalostnú ekonomiku a objektívne videnie sveta alebo zle (hlúpo, kontraproduktívne a neodborne cez diletantsky subjektívne vlastné osobné preferencie).  Mnohí z nás si právom kladú otázku presahujúcu um a majstrovstvo veľmajstra medzi filozofmi. Aký by mal byť ideálny a najlepší možný štát?

Latinský výrok Homo doctus in se semper divitas habet (Phaedrus) znamená, že učený človek má vždy bohatstvo v sebe (učený človek nosí vždy bohatstvo so sebou). Vo vede je ekonomika – najmä matematika presnejšie ako právo (aj preto vždy tvrdím, že o ekonomike vie veľa ľudí iba tárať, ale máloktorí aj dobre rátať). Ale aplikovať možno určite aj v práve sofistikované dôvodenie a kvalifikované argumentovanie v širšom i užšom slova zmysle.

ŠTÁT je pre občanov, nie naopak

Cieľom dobrého štátu by malo byť DOBRO pre jeho občanov. Aby verejnosť v slobode, mieri, zdraví a prosperite žila najlepší možný život. Aby nás ZLÝ život nezomlel a ani aby nám nepretiekol márne a zbytočne pomedzi prsty. Lebo časobanka života je suverénne najbohatšou bankou medzi všetkými bankami sveta. Lebo múdro a dobro velí, aby napriek všetkým a všetkému čLOVEk voňal čLOVEčinou.

Mudrc vymyslel a filozof zdokonalil v úvahe na margo vzťahu OBČANA a ŠTÁTU, že vychádzať treba z postulátu korektnej axiómy, ktorá znie: Nie občan je tu pre štát, ale štát pre občana. Zmyslom života človeka nie je to, aby dodržiaval zákony, platil dane a na slovo poslúchal policajtov či úradníkov. Naopak: zákony a celý štátny aparát existujú len preto, aby umožnili ľuďom žiť svoje životy jednoduchšie a lepšie.

ŠTÁT by mali zastupovať najcnostnejší, najmúdrejší, najosvietenejší, renesanční, zreteľahodní a dôveryhodní ľudia. Nie najmä plytké celebrity (lacné halóefekty a imidžoví múdro-sráči), ale najmä skutočné osobnosti (nie s formálnou, ale prirodzenou autoritou a s úctyhodným a rešpektovaným životným dielom). Akých ľudí vyberá Slovensko za posledné 30-ročie do vedenia štátu? Často je to smutne kontraproduktívna selekcia. Namiesto najschopnejších vyberá všetkého schopných, de iure legitímne zvolených.

Lege artis – v súlade so zákonom

Ústavná zásada z článku 2 Ústavy SR – hovorí, že čo nie je zakázané, je dovolené. Ale to platí skôr pre subjekty privátneho práva, nie pre štát. Tento má striktne a presne konať len a len na základe zákona (Dura lex, sed lex – tvrdý zákon, ale zákon). Podľa článku 152 Ústavy SR musí byť výklad všetkých zákonov – lege artis, teda v súlade s ústavou. Nájsť ústavne súladný výklad niektorých kontraproduktívnych devastačných krokov (za uplynulé 30-ročie v SR sme ho videli veľakrát) governmentu v SR - nie je v praxi jednoduché, treba sa však oň usilovať a v sporoch sa ho domáhať, a tým posúvať nielen právnickú aplikačnú prax dopredu. Ale najmä kvalitu života i evolúciu právneho štátu a fungujúcej demokracie. Prečo? Lebo spoločnosť potrebuje optimalizáciu a zdokonaľovanie i odstraňovanie zla, ak chce napredovať k vyššej prosperite a trvalej kvalite modusu vivendi. Lebo história života potvrdzuje neustále tisícročné pravdy, že najviac ZLA sa udialo na úkor DOBRA na svete vtedy, keď sa páchalo zlo, ale múdri ľudia mlčali...

A nie všetko, čo je zákonom povolené, je aj spravodlivé a férové. Honestum non est semper, quod licet – nie je vždy čestné, čo je dovolené.

Etická dilema

Správanie na trhu je často konkurenčné a zištné za každú cenu. Podľa princípu „účel svätí prostriedky“ je schopné znevážiť a zneuctiť aj čestného človeka a jeho statočnú reputáciu i prácu. Ale to je TRH (privát), takto sa nesmie správať ŠTÁT v treťom miléniu v modernej spoločnosti. Filozof síce dávno vyryl do kameňa, že: Nemo ex aliena iactura lucrum facere debet  - nikto nemá mať zisk zo škody druhého. Ateliér duše každého z nás i binárny kód poctivého srdca pri vnímaní nespravodlivosti spúšťajú semafor i pomyslený kompas v nás, že niečo nefunguje tak, ako by správne malo. A hoci iný filozof Cicero tvrdí, že spravodlivosť je kráľovnou všetkých cností (Iustitia omnium est domina et regina virtutum), ja osobne s tým nesúhlasím, lebo mám iný názor. Ten znie: Pokora je kráľovnou všetkých cností. A mnohí z nás by chodili úplne nahí, keby sa mali obliecť len do šiat utkaných z vlastnej pokory. Aj preto je ťažké vždy správne posúdiť a vyhodnotiť v praxi dve silné právne idey:

PRVÁ: Nemo iudex silne actore – niet sudcu bez žalobcu.

DRUHÁ: Non numeranda, sed ponderanda argumenta – dôkazy sa nemajú rátať, ale vážiť (posudzovať).

Kritická dôkazná núdza a rozlišovanie medzi dobrom a zlom je u hlupákov bez chrbtovej kosti a s rektonautským charakterom problém. Bolo, je a bude tak tomu vždy pri realizácii neodbornosti v praxi. A priori vtedy, ak pôjde o ZNÁMOSTNÉ riadenie štátu na úkor ZNALOSTNÉHO. Lebo ide o hlupákov, nie o múdrych (a teda aj logický princíp svedomia i seba-vedomia).

V pochybnosti miernejšie alebo v prospech

Keď ide aj pri práve - o chybu z nevedomosti, býva jej hodnotenie iné a sankcia nižšia, ako keď ide zjavne o špekulačný úmysel. Ťažké je vedieť to vždy odlíšiť a nepodľahnúť tlaku alebo vábeniu tých, pre ktorých sa právnický účelový úkon robí. Ale hoci má vábiť môžu, zvábiť ma nedokážu. A hoci ma chcú navádzať a viesť na zlé chodníčky, zviesť ma nemusia, keď ja nechcem. Honores mutant mores, sed raro in meliores – hodnosti menia mravy, ale zriedka v lepšie. Darmo tomu kontruje pozitívne výrok o dobre a čestnosti: In bonum virum non cadit mentiri – nesluší sa, aby dobrý (statočný) muž klamal (čo muž, to slovo; slovo robí chlapa).

In dubio mitius – v pochybnosti miernejšie (postupu).

In dubio pro reo – v pochybnosti (rozhodni) v prospech.

Závery – zhrnutie

Nie vždy je aj DOBRÝ a MÚDRY človek úplným pánom svojho osudu a dokáže mať všetko pod kontrolou. Vis major ho tiež môže všeličo zasiahnuť, zaskočiť a nečakane prekvapiť. Homo proponit, sed deus disponit – človek mieni, ale boh riadi (mení). Ak chce čestný vedieť pokojne spávať, mal by sa k tomu aj úmerne správať. To znamená aj ŽIŤ PRAVDU – minimálne pre vlastnú hodnotovú abecedu. Aj preto, že: Hominis mores naturaque ex corpore oculis, vultu, fronte pernoscuntur (Cicero) – mravy a povaha človeka sa dobre poznávajú (podľa) z tela, očí, tváre a čela (vtáka poznať po perí).